Dym spomienok

Zabudnuté spomienky

Allan a Pennelope sa pripravovali na svoj dlho očakávaný výlet do mesta s nádherným pobrežím a ešte krajším morom. Nemohli sa dočkať a tak obaja už o piatej ráno, keď slnko ešte len preberalo nadvládu nad nocou, sedeli v aute a uháňali po ceste za dobrodružstvom.

„Penny," oslovil mladú dievčinu Allan, ktorý sedel za volantom auta, „vytiahni to okienko, do auta sa nám dostáva veľa prachu." 

„Ale All, milujem vietor vo vlasoch," hodila naňho šteňací pohľad a on ako človek, ktorý ju zbožňoval, jednoducho nemohol namietať. 

 „Fajn, ako chceš, ale potom sa mi nesťažuj," vyplazil na ňu jazyk a ďalej s venoval ceste pred sebou.

Keď prišli do cieľa ich cesty, ubytovali sa v jednom maličkom penzióne. Na recepcii ich pozdravila postaršia pani s milým úsmevom. 

„Dobrý deň deti, znova vás tu vítam," pozdravila ich pani a hľadela iba na Penny. Obaja ostali na ňu trochu zarazene pozerať. Veď sme tu nikdy neboli, ozývalo sa im hlavami. Hodili na seba pohľad a kývli nad tým rukou. Veď pani je už stará, možno si nás iba pomýlila.

Ibaže sa mýlili oni.

Asi po hodine vyvaľovania sa na posteli sa vybrali na prechádzku k moru. Pomaly prechádzali po móle ruka v ruke a užívali si šum mora a tiché tľapkanie ich chodidiel po dreve. Usadili sa na jeho konci a nohy spustili do šumiacej vody. Zahľadeli sa do diaľavy a užívali si nádherný deň. Nik tam nebol, boli tam sami, no Penny sa nemohla zbaviť pocitu, že toto všetko už raz zažila. Poznala toto mólo a tie skaly napravo vyzerali presne tak ako si ich pamätala. Ako si to môže pamätať?

„All, nemáš pocit, že sme tu už boli?" spýtala sa ho po chvíľke. On sa na ňu začudovane pozrel a pokrútil hlavou. 

„Ja som tu určite nebol. Prvýkrát kráčam po tomto mieste a určite som tu nebol s tebou. Ak by sme tu už boli, vzal by som ťa niekam inam," stisol jej ruku a ďalej sa pozeral do diaľavy. Trošku ju to upokojilo, no ten pocit poznania tu zostával. Snažila sa rozpamätať čo ešte všetko tu bolo tak ako pred tým, nevedno kedy to bolo.

Obzerala sa okolo seba a skoro všetko sa jej tu zdalo známe. Cestička pomedzi skaly na pláži, osamotená palma na druhej strane dlhej pláže hojdajúca sa v slabom vetríku. Cítila sa čoraz stiesnenejšie. Nechápala prečo sa toto deje. Nemá poňatia, kedy tu bola a čo tu robila.

Zrazu sa jej v hlave objavil obraz plávajúcej lode s obrovskými bielymi plachtami akoby pofŕkanými všakovakými farbami. Na prove lode stál človek odetý do čiernych nohavíc a do skvejúco sa bieleho saka. Svoj pohľad upieral priamo na pláž, na mólo odkiaľ sa dívala ona.

Zalapala po dychu a v sekunde stála na nohách a chcela utiecť, no zastavila ju Allanova ruka. 

„Čo sa deje?" spýtal sa jej a ona kmitala očami po každom kúsočku kde len jej pohľad doletel. Mala strach. Nevedela prečo, no túžila utiecť a už nikdy sa nepriblížiť k tomuto miestu. 

„All, ja...ja musím odísť," snažila sa upokojiť a jeho ruka, ktorou ju držal za tú jej trochu pomáhala. 

„Ale veď sme teraz priši." 

„Ja viem, no ja musím. Niečo je tu zlé, bojím sa. Ja...ja som tu už určite bola." Znova sa nervózne porozhliadla a zrazu jej zrak padol na približujúcu sa loď. Prvú vec, ktorú si všimla boli tie nevšedné plachty. Srdce jej vynechalo úder a potom jej div nevyskočil z hrudného koša ako sa rozbehlo.

„All, pozri," ukázala na loď a jeho oči sa rozžiarili. Miloval lode a teraz z nej nemohol spustiť oči. Bola naozaj nádherná. Veľkolepá a tie farebné plachty nemali páru. Presne tie priťahovali jej pohľad ako magnet. Nechápala tomu a mala strach. V jej hlave sa objavil pohľad, že ju do lode ťahajú dvaja statní chlapi a ona proti ním nemá žiadnu šancu. Nechcela tam ísť, nemohla.