Dym spomienok

Útek

Ďalšia poviedka z trošku historickejšieho prostredia. Je to o láske k ľuďom, ktorých treba zachrániť. Trošku akcie, strachu, lásky, no aj smrti. 

Príjemné čítanie.

„Pohni sa!" zrúkol na ňu statný strážca a pobočník vládcu.

„Ani ma nehne!" odvrkla a odmietla sa pohnúť. Nenávidela toto miesto odkedy zabili Fina. Táto zberba sa tu nasáčkovala a hrala sa na šľachtu, na niečo čo vôbec neboli.

„Ideme za kráľom," potiahol ju za ruku, no ona sa ho poľahky zbavila.

„Ja som tu kráľa jakživ nevidela. Tu nikdy nebude kráľ!" zvolala.

„Hlupaňa!" vlepil jej facku na líce až sa jej hlava obrátila na stranu. „Ako sa opovažuješ urážať jeho výsosť?!"

Anika si odpľula a povedala: „To preto, lebo on nikdy výsosť nebude a tobôž nie pre mňa."

Jeden z tých dvoch jej ako reakciu na jej slová jednu vrazil až klesla k zemi. Obaja ju chytili a odvliekli ju k svojmu pánovi.

Toto miesto, tie najlepšie podzemné chodby a premyslené obydlia okupovali už pár mesiacov. Zabili mnoho ľudí, no hlavne ich vtedajšieho vodcu, Fina. To bol ten najdôležitejší krok k získaniu týchto miest a ľudí tu žijúcich, pretože inak by ich nik neposlúchal.

No boli tu aj takí ako Anika, ktorí sa proti ním búrili, robili vždy napriek a tí aj najviac trpeli. Boli to Finovi najvernejší ľudia. Veľa z nich ležala v žalároch, no niektorí sa trochu upokojili a pracovali ako ostatní. No Anika bola aj tak výnimka. Od začiatku stála po boku Fina, a keď ho zabili bola zničená. No chcela ho pomstiť. Kedykoľvek na to mala príležitosť, snažila sa Tarkana, vládcu, zabiť. Nikdy sa jej to nepodarilo, pretože mal vedľa seba stále nejakého strážcu. A Tarkanovi sa jej vytrvalosť páčila. Túžil ju mať iba pre seba. Chcel aby tak stála pri ňom. Aby ho bránila zubami nechtami. Chcel ju mať v posteli. Po tom túžil najviac. A už ho prešla trpezlivosť sa s ňou iba tak pohrávať, vždy jej všetko odpúšťať. Preto si ju dal priviesť. Anika musela byť jeho.

Do jeho izby ju privliekli ako prašivého psa. Nepáčilo sa mu to, no nepovedal ani slovo. Hodili ju pred jeho nohy a ticho sa vzdiali k dverám.

„Anika, drahá, ako sa dnes máš?" sladko sa jej prihovoril, no každý by mohol počuť v jeho hlase jasný výsmech.

„Si obyčajný sviniar, Tarkan. Dáš si ma priviesť ako prašivého psa a čo čakáš? Nikdy ma nebudeš mať. To radšej umriem."

Do Tarkana akoby udrel blesk. V sekunde stál pred ňou a tuho jej zvieral bradu, aby sa mu pozerala do očí.

„Chceš umrieť?"

„Radšej ako byť s tebou násilím," odvrkla mu pomedzi zuby. Odhodil ju k zemi a túžil ju poriadne zbiť. Chcel vidieť ako trpí. Chcel ju sakra v posteli!

„Odveďte ju do tej rohovej cely a zariaďte aby sa k nej nikto nedostal!" zrúkol na svojich poskokov. Dá jej šancu si to rozmyslieť. A ak bude trvať na svojom vyhlásení, zabije ju. Pomaly a pred zrakmi všetkých tých ľudí. Mnohí tu zostávali iba kvôli nej. Bola ako ich princezná, no keď umrie, bude ich ovládať všetkých. Ale keď umrie, nebude mať ju.

„Ach, ale si húpa Anika," zašomral si popod nos. Do izby vošla slúžka, ktorá mu priniesla jedlo na tácke. Nepozerala sa naňho iba mu položila jedlo na stôl a potichu kráčala zasa preč.