The Interviewer (Zayn Malik)

3.kapitola

Povzdychla som si a obzrela sa okolo seba. „Dobre, počkám tu ešte kým nezaspíš.“

„Nie, ja chcem, aby si tu bola aj keď sa ráno zobudím.“ zamrmlal a hlava mu pomaly odkväcla do vankúšov. Znovu som si povzdychla a posunula ho tak, aby normálne ležal a nie aj napoly sedel.

Sadla som si k nemu na zem a pohladila ho po vlasoch. Je to naozaj krásny muž.

„Neseď na zemi, veď si kľudne sadni ku mne.“

„To je v pohode, mne je tu dobre.“ zašepkala som, lebo zaspával a ja som ho nechcela vyrušovať.

Len mi prikývol, zatvoril oči a zdalo sa, že o chvíľku už naozaj zaspí. Po asi pätnástich minútach som sa postavila, že ho aspoň zakryjem dekou a potom pôjdem domov. No Zayn ma nečakane zachytil za ruku a ja som sa otočila k nemu.

„Nechoď.“ zašomral, no oči mal stále zatvorené.

„Idem ti len pre deku.“ povedala som a on chvíľu neodpovedal, potom ma však pustil. Šla som niekde pohľadať tú deku a nakoniec som ani neviem ako skončila v jeho spálni.

Zastala som uprostred izby a rozhliadla som sa okolo seba. Vedľa postele mal veľký rám na fotografiu, no on tam nemal jednu veľkú, ale veľa menších fotiek. Na niektorých bol s rodičmi, na iných zase s chalanmi zo skupiny, no viditeľne prevažovali fotky s Perrie. Prišla som bližšie k rámu a odfotila som si to do mobilu. Možno mi to ešte bude na niečo potrebné- ako sa nedokáže vyrovnať s ich rozchodom, keď aj neviem koľko týždňov po ňom má v izbe kopu ich spoločných fotografií.

Otočila som sa a pohľadom skúmala, či tu nie je ešte niečo zaujímavé. No nič som nevidela a tak som len z jeho postele vzala deku a šla späť dole.

Už znovu spal, nezdalo sa, že by ma vôbec zaregistroval. Zakryla som ho a na konferenčný stôl si položila mobil. Akože som si ho tu zabudla, aby som si bola istá, že sa ešte raz stretneme, keď tu teraz zaspal.

Vzala som si kabelku, pozrela sa ešte raz na Zayna a potom už šla domov.

* * *

Pohľad Zayna:

Keď som sa ráno zobudil, v hlave mi silno búšilo a ja som si nič nepamätal. Nemal som ani poňatia ako som sa vlastne dostal domov.

S povzdychom som sa posadil a pretrel si oči; za oknom už jasne svietilo slnko atak som vzal mobil zo stolíka, aby som zistil, koľko je hodín. Keď som však mobil odblokoval, zostal som naň len nemo zízať. Kto sú tie dve ženy na pozadí? Počkať.. tá jedna mi je povedomá.. Áno! Veď je to tá Sarah zo včera. Toto je jej mobil? Ona ma sem priviedla? Je ešte stále v dome, alebo si zabudla mobil, keď odchádzala?

„Sarah..?“ zakričal som na celý dom. Ani po pár minútach neprichádzala žiadna odpoveď a tak som usúdil, že je už zrejme doma. No jej mobil je tu. Možno by som si ho mohol trochu preskúmať..

Už-už som šiel kliknúť na galériu, keď mobil začal vyzváňať a na obrazovke vyskočila fotka nejakej ženy a pod ňou meno „Jamie“. Asi by som to inak nezodvihol, no z toho vyzváňania ma strašne bolela hlava.

„Ehm.. prosím?“ povedal som do telefónu.

„Och, ahoj, Zayn.“ počul som povedať Sarah. „Keď som večer, teda v noci, odchádzala, zabudla som si pri tebe mobil. Mohla by som si preň prísť, alebo by si mi ho mohol niekde doniesť?“

„A čo by si povedala na kávu?“ spýtal som sa jej milo. „Priniesol by som ti aj mobil.“

„No dobre.“ povedala po chvíle ticha. „Ale ja som teraz v práci. Mohlo by to byť o jednej, keď budem mať prestávku?“

„Samozrejme, vtedy mi to vyhovuje. Aspoň sa dám do poriadku.“ zasmial som sa a prehrabol si vlasy.

Sarah sa tiež zasmiala a až teraz som si uvedomil aký pekný jej smiech je, hoci aj včera som ju počul smiať sa. „Takže o jednej v.. Starbucks?“

„Uhm, budem tam.“

„Dobre. A vďaka, že mi mobil donesieš.“ dodala milo.

„Nie je začo. Vidíme sa neskôr.“ usmial som sa sám pre seba a potom som zložil. Mobil som položil späť na stolík a ja som sa postavil. Do jednej mám ešte dve hodiny, no s tým mojím pomalým tempom by som sa mal ísť chystať už teraz.

* * *

Pohľad Sarah:

Až v práci som si uvedomila, že v tom mobile mám fotku toho jeho rámu s fotkami. Takmer som zošalela. Nechápala som, ako som mohla byť taká sprostá, že som mu tam ten mobil nechala. A tak som mu musela okamžite zavolať z telefónu Jamie.

Ja len stále dúfam, že si môj mobil neprezeral.

Jamie ma šla 'odprevadiť' ku Starbucks, lebo šla na obed do blízkej reštaurácie.

„Tak veľa šťastia.“ uškrnula sa na mňa, keď sme stáli pred vchodom do kaviarne. „A snaž sa!“

„No rozkaz, šéfe.“ pretočila som očami, rozlúčila sa s ňou a vošla dovnútra. Rozhliadla som sa po miestnosti a Zayna som zbadala sedieť vzadu, kde nebolo veľa ľudí. Preglgla som, uhladila si svoju sukňu a šla za ním.

„Ahoj.“ usmiala som sa naňho.

„Och.. Ahoj.“ tiež sa na mňa doširoka usmial, postavil sa a odtiahol mi stoličku, aj keď na takéto zvyky ja osobne veľmi zvyknutá nie som. „Dáš si niečo?“

„Vanilkové latté, ďakujem.“ povedala som mu milo a on len prikývol a objednal mi to, on si vybral to isté.

„Hm.. ja.. Chcel by som sa ti poďakovať, že si ma zobrala včera domov.“ začal trochu zahanbene, keď čašníčka odišla.

„To nestojí za reč.“ s úsmevom som nad tým mávla rukou a svoje sako si prehodila cez stoličku. „Dáš mi už môj mobil?“

„No jasné.“ prikývol mi so smiechom a z vrecka na bunde vybral môj mobil. Natiahla som poň ruku, no Zayn ho trochu odtiahol. „Ale niečo mi za to sľúb.“

Zmätene som sa naňho pozerala, nechápala som, čo chce, ani o čom to vlastne hovorí. „Čo?“ spýtala som sa a zamračila sa.

„Že sa dnes nevidíme posledný krát.“ Keď to povedal, mala som čo robiť, aby mi nepadla sánka. To myslí vážne? Nikdy by som si nepomyslela, že Zayn Malik, medzinárodne uznávaná spevácka superstar, bude odo mňa chcieť niečo takéto. Samozrejme, že ma to potešilo, veď mi to parádne hrá do mojich kariet.

„Žiaden problém.“ povedala som milo a usmiala sa.

„To som rád!“ mrkol na mňa a konečne mi podal mobil.

Normálne mám chuť zabiť sa za to ako dlho mi trvalo dať sem túto časť -_- :D Ale vážne som nemala žiadnu inšpiráciu, akosi som nevedela sformulovať ani jednu normálnu vetu, ktorá by sa mi páčila. Tak hádam, že sa vám táto časť bude páčiť, lebo ja s ňou na 100% spokojná nie som :) ..Budem sa už však snažiť pridávať aspoň 3x týždenne, tak mi držte palce, aby som to dodržala ;)