Anpire

2.

Otvorí oči. Nová škola, pomyslí si. Nenávidí ju, lebo vie že jej určite dá zabrať keďže je už v maturitnom ročníku. Ako vždy sa nemotorne vyhrabe z postele.

Keď stojí pred zrkadlom a prečesáva si svoje platinovo biele vlasy, rozmýšľa. Je iná. Je čistejšia ako najjemnejší kvet. V belasých očiach jej plápolajú iskierky života no úsmevom nikdy nikoho neobdarila. Cíti, že jej krehký vzhľad je kamufláž.

Vo svojom najtemnejšom kúte duše sa pomaly rozpína. Temnota. Černejšia než samotný vesmír. Ako by prúdila zo štrbinky. Nie veľa. Pomalý prameň, nebadateľný.

Dosť bolo o týchto nezmysloch, povie si popod nos, vždy budem nudná šrudentka o ktorú neoprie nikto ani bicykel. Otočila zrkadlo.

Kráčam chodbou školy. Zase po zvonení. Nevadí. Učím sa dobre, takže sa učitelia môžu aj posrať. Nečujne vojdem do triedy. Fuj, zarazím sa, učiteľka pitvá žabu. Reynolds, začne, zase neskoro. Na zeba si dám pozor moja milá. Pokrútim hlavou. Na zápise som prišla neskoro a ona si to zapamätá.

Sedím sama, ako vždy. Ľudia sa so mnou chcú baviť, to áno. No ja nechcem..priateľstvá sú nanič. Vytiahnem zošit a začnem si kresliť. Ach, tá moja chorá hlava.

Konečne zvoní. Všetci vybehnú z triedy a ja som rada za chvíľu pokoja. Nie je mi dobre. Keď však zložím hlavu, prebleskne mi ňou hrozná bolesť. Niečo..niečo sa mi mihá pred očami. Blesk. Dážď a čierna noc. Dvaja muži a žena. Rodičia. Krv. Krv? Mrtve telá.

Vystrelím do sedu. Čo to bolo?! Spomienka..nie, vízia. Čo sa to deje? Bolesť hlavy ustúpila. Zodvihnem sa a zamierim von.

Stará lavička ukrytá pod dlhými konármi vŕby tróniaca pred malým jazierkom v školskom areále. Aké idylické,ironicky podotkne moje svedomie. Prekrútim očami. Asi nie som normálna. Mala by som si nájsť nejakého človeka. Nie na priateľstvo.. len pokec.

Konečne odchádzam z jedálne. Neviem kde to varia ale ten granadír sa nedal stráviť. Fuj. Asi poviem matke aby varila ona. Pff.. smiešne že to vravím a pritom rodičov vidím ledva doma.

Schyľuje sa k búrke. Cítim to. Milujem ich a viem kedy prichádzajú. Nejak ma to uvoľňuje, pocit dažďa na tvári a mocný zvuk blesku rezonujúci okolím.

Zakloním hlavu a privriem oči. Domov mám ešte ďaleko, pomyslím si. Pomaly kráčam po chodníku keď v tom do mňa niekto surovo vletí. Ugh, vzdychám, ah au. Konečne sa dokotúľam. Všetko sa točí. Matne vidím nejakého chalana ktorý niečo vyberá z vrecka na bunde a pichá mi to do žily. Viac si nepamätám.

Oh, prudko sa nadýchnem a vystrelím do sedu. Čo sa to stalo? Vstanem a zamierim do kúpeľne. V zrkadle sa obzerám ako koľvek dlho ale nevidím žiadne rany. Zaujímavé. V tom spozorniem, niekto prišiel. Počujem kroky a v zápätí sa ozve hlas. Som domá! Ach, mokej matke sa uráčilo prísť domov.

Hope, začne mama, s otcom sme sa royhodli urobiť tvoju oslavu len v rodinnom kruhu, takže len my traja. Keďže máš 17 v nedeľu, pekne to vychádza. No super, silene sa usmejem, a kedy príde otec? Matka sa zasekne, a..asi až zajtra? Povie s otáznikom. Kývnem hlavou a poberiem sa do izby. Niečo tu nesedí.

Ahojte :)
Nové časti budú vychádzať 3x týždenne, ako budem stíhať. :)

BW