She is not afraid

2. časť

"A nezabudni umyť tie riady" zakričí na mňa mama v zhone. Zas a znova ide na nejakú stretávku vraj s klientom no ja viem že to úplná pravda nie je. Doma žijeme len mi dve. Otca som nikdy nepoznala, zomrel krátko po tom čo som sa narodila. Mama robí na sebe ešte posledné úpravy v čom sa zvrtne a pobehne ku mne a vtlačí mi na líce láskyplnú pusu. A ja nad tým len prevrátim očami.

"Ľúbim ťa zlatko" na rýchlo povie a vtom už štrngá kľúčami a uteká von.

"Aj ja teba mami" poviem viac menej pre seba. Zavriem dvere vybehnem po schodoch do mojej izby a zapnem trošku hlasnejšie ako obvykle hudbu. Začnem si spievať na celý dom a nepríjemné sa obzriem na poličku vedľa postele s vybrujúcim mobilom. Prevrátim očami a pomyslím si čo zas moja šikovná mamička zabudla. Zoberiem mobil do ruky a už sa to chystám zdvihnúť s uistením že je to moja mama keď na displeji zazriem neznáme číslo. Zamračím sa a zodvihnem to

"Prosím" ozvem sa

"Oo.. ahoj.. Marissa?" Ozve sa mi trošku povedomý hlas v telefóne

"Áno Marissa. Kto je tam?" Spýtam sa prekvapene. "Oh prepáč tu Louis".

„Ahoj Loui. Čo potrebuješ?“

„Len som sa chcel spýtať, či by si dnes neprišla ku mne. Robím menšiu párty.“ spýtal sa a ja by som bola prisahala, že v jeho hlase som počula nervozitu.

 „Jasné. O koľkej mám dojsť?“ počula som ako úľavou vydýchol.

„Okolo ôsmej.“

„Okej. Ale...ja vlastne neviem, kde bývaš.“ uvedomila som si a usmiala sa.

 „Žiadny problém. Prídem pre teba.“

„Dobre. Čakám ťa,“

„Teším sa.“ povedal a zložil.

 Usmiala som sa sama pre seba. Ani som si neuvedomila, že som stála s úsmevom na perách ako totálny debil skoro 15 minút! Nestihnem to! Musím sa osprchovať, umyť si zuby, namaľovať sa a obliecť!

 Keď som mala splnené všetky položky okrem posledných dvoch začala som byť vážne zúfalá. Prehrabovala som sa v skrini no nie a nie niečo nájsť. Tieto sú moc krátke. Tieto majú príliš hlboký výstrih. Moc slušné. Moc voľné. Moc modré. Bože! A v tom mi niečo napadlo. Spomenula som si na šaty, ktoré som dostala od mojej mamy na 18. narodeniny. Boli biele bez ramienok, na páse mali sýto ružovú stuhu, bielu sukňu a siahali približne do polky stehien. Vlasy som si vyžehlila, čiže som ich mala skoro po zadok. Naniesla som si iba jemný make-up, bronzer na líca, urobila som si tenkú linku a na riasy si dala špirálu. Obula som si biele lodičky na vysokom opätku a pozrela sa do zrkadla. Vyzerala som tak...prirodzene. Asi by som sa mala takto obliekať častejšie. Z mojich myšlienok ma vytrhlo hlasné trúbenie spred domu. Posledný krát som sa na seba  zbehla som dole po schodoch, schmatla som kabelku, do ktorej som si hodila mobil, kľúče a pre prípad aj nejaké peniaze. Zamkla som dvere a pred domom som zbadala zaparkovaný veľký čierny Range Rover. Keď som otvorila dvere na moje prekvapenie tam nesedel Louis ale Harry.

Prosím ak si toto prečítate napíšte nám, čo si o tom myslíte, aby sme vedeli, či to máme písať ďalej :).

Bibuš&Džen_xx