Takmer neviditeľná

< Epizóda prvá >

Cítila som, ako moje telo slablo čím ďalej tým viac. Opakovane som zažmurkala a snažila sa vspomenúť si, kde som či kto som. Vďaka čirému bielemu svetlu a bielym stenám som zistila, že určite nie som doma vo svojej veľkej, pohodlnej posteli. Bolesť sa rozohnala mojím telom, akoby pavúk vypustil jed do žíl, následne putujúc do celého tela.

"Hae, zlatko, zostaň prosím so mnou," milý, no neznámy hlas akoby prekrojil moju myseľ.

Môj mozog sa odrazu zapol ako počítač keď v tom ostré svetlo oslepilo moje oči. Snažila som sa zaostriť na stenu predo mnou, no odrazu sa do mňa pavúk zahryzol a miesto jedu do mňa vypustil tisíce myšlienok ktoré ma donútili priznať si pravdu... Toto nie je domov.

Sedím za veľkým železným stolom, v bielej miestnosti, stále oblečena do róby zladenej do krvavo červenej.
"Uniesli ma?" šepla som, snažiac sa nájsť akýkoľvek únikový východ z tejto malej, bielej miestnosti.

Na druhej strane stola stojí žena v strednom veku, oblečená do luxusného kostýmčeku, ktorý jej pridáva na autorite a rešpektu. Pozdĺž krku jej vedú čierne vlasy a na vrchnej časti tváre modré oči, studené ako ľad, ktoré sa do mňa celý čas vpíjali.

"Kde som?!" Začala som panikáriť, snažiac sa nadychnúť, som spadla zo stoličky, takmer na roh stolu.

"Ukľudni sa, dieťa," položila si ruky na stôl, ukrývajúc jedna druhú, "to, čo sa ti chystám povedať ťa pravdepodobne prekvapí."

Jednu ruku som mala položenú na hrudi a druhou som si vošla do vlasov.
"O čom to sakra hovoríš?! Kto si?!" pozrela som sa jej do očí a ucítila som chlad.
"Kde sakra som?! Chcem späť svojich rodičov, ty psychopat!"

Pre mňa neznáma žena zatla sánku a snažila sa držať jazyk za zubami.
"Ak sa ukľudníš, vysvetlím ti prečo si tu."

Snažila som sa ukľudniť. Očami som prechádzala po každom jednom predmete, snažiac sa nájsť akúkoľvek zbraň či východ. "Ako som sa sem dostala?"

"Moje meno je Joy. Som tvoj strážny anjel a ty si mŕtva."

Jej hlas, ktorý znel ako pieseň pre moje uši ma prekvapivo ukľudňoval i navzdory tomu, čo mi práve povedala. Pohľadom som skĺzla na stôl, už som sa na ňu nedokázala pozerať. Mŕtva. Som mŕtva.

Stolička zaškrípala, v momente kedy som z nej vystrelila krúžiac okolo veľkého stola.
"Odchádzam a volám políciu!"

Adrenalín prúdil mojim telom, a ja som znova prezkúmala miestnosť, hľadajúc akúkoľvek formu úniku. Neboli tu žiadne dvere, žiadne okná, jednoducho len stôl a stolička. Do rúk som si vzala stoličku, utekajúc k stene som do nej začala búchať. Musí byť odtiaľto nejaká cesta.

"Pomôžte mi niekto, prosím!"

Joy sa ku mne nenápadne priblížila, hladiac ma po chrbte.
"Viem, že je toho zrazu veľa... Nikto nikdy ešte smrť neprijal v kľude."

"Smrť?! Ha!" stoličku som si vzala späť do rúk, a mierila som ňou na jej skrútenú tvár.
"Prisahám, že ak ma nenecháš ísť, touto stoličkou ti rozmlátim hlavu."

Nahnevaná Joy sa mi pozrela do očí keď sa jej zrazu z chrbta akoby rázom vytiahli biele krídľa. Jedným pohybom jej krídeľ vzlietla do úrovne mojej hlavy a povedala:
"Moje meno je Joy, štrnásty narodený archanjel Sily svetla a tvoje vyhrážky pre mňa nič neznamenajú."

"To nemôže byť pravda," povedala som si sama pre seba, utierajúc si oči aby som si bola istá, že ma neklamú.

Stoličku som hodila späť na zem padajúc na kolená. Plakala som, modlila sa, no nič sa nedialo.

"Čo sa bude diať? P-pôjdem do neba?" zrak som premiestnila na ňu pozerajúc sa do jej modrých očí.

Pohľad mi opätovala, no s väčším znechutením. "Nie, Hae. Nemôžeš ísť do neba, keďže si spáchala neodpustiteľný hriech... Samovraždu."

"Samovraždu?" pozrela som sa do tváre anjela, snažiac sa pochopiť celú túto situáciu. "To musí byť nejaká chyba, ja by som nikdy nič také neurobila! Môj život bol... Teda je úžasný! Mám úžasnú mamu ktorá mi dá vždy čo potrebujem a malého bračeka ktorý ma miluje, i keď ma neuveriteľne štve!" moja spodná pera sa začala triasť a hlava točiť. Nedokázala som pochopiť, že som spáchala samovraždu. To jednoducho nie je možné. Pohľad som znovu premiestnila na oči patriace Joy, ktoré boli plné ľútosti.

"Prepáč mi to, Hae, ale je to vpísané v knihe osudu," Joy mi ponúkla ruku. V tom istom momente sa v miestnosti objavila tma a oheň, podobajúc sa na vlny okolo mňa. Oheň sa približoval, dych sa mi zasekol v krku a ja som sa nedokázala prestať triasť.

"Urobím všetko, len ma neposielaj do pekla, prosím!" odrazu sa tma a oheň premenili na svetlo a biele steny... Tak ako predtým. Joy skrčila obočie a ruku potiahla späť k sebe.

Joy si položila ruku v bok a povedala:
"Je tu len jedna vec, ktorú môže človek ktorý si vzal vlastný život urobiť."

Pozrela som sa jej do očí, ktoré v sebe nič neukrývali. Boli jednoducho prázdne
"Prosím, len mi povedz čo mám urobiť."

"Hae..." jej oči sa z modrých premenili na takmer čierne, zodvihla hlavu a ja som nedočkavo čakala na jej odpoveď.

"Musíš sa zúčastniť Samovražedných hier."