Takmer neviditeľná

< Epizóda druhá >

"Samovražedné hry?" šepla som dostatočne nahlas na to, aby ma počula.

"Áno, zlatko. Je to vlastne súťaž, ktorej sa účastnia aj iné duše," Joy mi ponúkla ruku, ktorú som ochotne prijala vstavajúc na nohy. "Ako si napríklad ty. V týchto výzvach sa súťaží o šancu na nový život."

"Aké typy výziev?"

"No... Súťaž sa každým rokom mení. Minulý rok museli súťažiaci čeliť Cerberusovi, trojhlavému obrovi podobajúcemu sa psovi."

Ponuka na nový život mi pripadala ako koláč. Bol sladký no, keď som zisťovala viac, bol sladký menej a menej. Pravdepodobne mi v tej chvíli nedošlo, že v tejto súťaži pôjde o život. Čiže, buď zomriem alebo dostanem šancu žiť znovu.

"V každej súťaži sú tri disciplíny. Neskôr, musia všetci preživší bojovať medzi sebou až napokon zostane víťaz."

Zavrela som oči a predstavovala si všetky tie hrozné veci ktoré ma čakali, no v malom kútiku mysle som videla moju rodinu. Ich usmievavé tváre a otvorené náruče čakajúce na objatie. Nič ma od nich nebude držať ďalej, a ani smrť nie je výnimkou.

"Prihlás ma tam!" skríkla som načo Joy jemne pootvorila ústa.

"To je moje dievča!" objala ma s radosťou v očiach a úsmevom na tvári. Joy sa presunula ku stolu na ktorý si sadla a rukou poukázala na stoličku, čím mi naznačila aby som sa na ňu posadila.

"Teraz sa pozrieme na tvoj záznam, dobre?" zamrmlala, pokladajúc rôzne knihy a listy papiera z jej kufríka na stôl.

Skrčila som obočie a pozerala sa na mne neznáme papiere nesúce moje meno.

"K čomu tie papiere slúžia?" do rúk som si vzala stoličku a presunula som sa vedľa Joy.

"Sú to tvoje záznamy. Je v nich zapísané všetko, čo si za celý svoj život urobila," odpovedala mi, neustále hľadiac do papierov.

Do líc mi začala vstupovať červeň a ja som sa začala cítiť trápne. "Všetko? Myslíš tým, doslova všetko?"

"Áno, anjeli na teba dávali pozor neustále," z obrovskej kopy papierov si do rúk vzala jeden, ktorý hovoril o mojom bozku s najlepšou kamarátkou.

"Čože? To som neurobila!" dlaňami som udrela do stola a opakovane krútila hlavou z ľava doprava.

"Naozaj?" vytiahla ďalší list papiera,a ja som sa začala obávať, čo na ňom bude tentokrát, "Takže to, keď si mala pätnásť a s kamarátmi ste oslavovali narodeniny," nadvihla obočie a na tvári jej sídlil úškrn. "Skočila si do bazénu a plavky ti doslova odleteli, aj toto je lož?"

Vedela som že má pravdu a tak som rýchlo sklonila hlavu, snažiac sa ukryť červeň v lícach a zhrozenie v mojich očiach. Je naozaj divný pocit, keď viete že vás po celý život niekto sleduje.

"Môžem ti povedať aj o tvojej porno histórii," žmurkla na mňa a naďalej sa hrabala v papieroch.

Ruku som si položila na čelo, znázorňujúc tak bezmocnosť.
"Nie, nie, obíjdem sa aj bez toho."

Vlastne, napadlo ma... Ak ma anjeli sledovali po celý život, znamená to že videli aj ako som si ho vzala?

"Uhh, prepáč Joy, ale môžem sa ťa niečo spýtať?" zastavila som snažiac sa udržať slzy v očiach. "Ako presne som zomrela?" spýtala som sa nervózne.

Atmosféra v miestnosti rázom zhústla a tvár patriaca Joy sa skrútila do nechápavého výrazu.

"Ty si to nepamätáš? Stalo sa to len včera," spýtala sa ma.