Pomsta alebo...

Pomsta alebo... 1/2

Dawlish za to zaplatí.
Dnes už neunikne.
Nikto sa neodváži spochybňovať jeho autoritu, tak ako to urobil on, zaplatí za to vlastnou krvou.
Chcel sa pridať k svojim priateľom, sám mu ukázať, čo znamená provokovať tých, ktorí vládnu škole.
Tom Riddle. Jeho meno tu už niečo znamená a tak to aj ostane, aj keď to nie je meno, ktoré by si zvolil, ak by mal skutočne na výber... Čo však neznamenalo, že niekto iný si dovolí...
Tušil, že ho dostali, už priam cítil, ako sa snaží dostať z...
No zrazu sa objavila ona. V podstate chcela len utiecť a nie mu pomôcť, no nemohol jej to dovoliť.
Nesmie teraz nikoho zavolať ani spôsobiť rozruch.
Chytil ju.
Mykala sa dosť prudko, akoby vedela, čo znamená byť zrazu korisťou a čeliť...
Spadli jej okuliare, no on si to nevšímal... ťahal ju ďalej, k jedným z tých prázdnych skladov.
Školník ich zabúdal zamykať a on práve teraz jeden z nich potreboval mať po ruke, najprv kvôli Dawlishovi, no teraz hlavne kvôli nej.
Možno niečo videla, možno niečo  počula...
No nebolo ľahké ju udržať, cítiť pod rukami tie jej jemné krivky, jej sukňa sa zľahka dotýkala jeho nohavíc, keď... nevedel ako má niekoho držať, nie takým spôsobom, aby... snažil sa podľa možnosti vyhýbať fyzickému kontaktu... O to ťažšie to bolo už len preto, že jej musel držať ruku pri ústach, lebo sa všetko stalo tak rýchlo, že nestihol vybrať prútik.
No cítil aj niečo iné, on niečo cítil, čo bolo preňho natoľko nezvyčajné, až sa mu takmer vymanila z náručia.
Včas sa však stihol spamätať a ťahal ju ďalej, už len pomocou svojej fyzickej sily, snažil sa nevšímať si ten nový pocit, ktorý na chvíľu akoby všetko ostatné...
Nohou sa mu podarilo zavrieť tie ťažké dvere, v zámku to šťuklo, čo nebolo dobré, hlavne pre ňu, lebo on vedel ako sa dostať z takýchto záležitostí...
Nepustí tú malú, nemá žiadnu šancu na to, že by mu mohla ujsť... Cítil silné pulzovanie jej srdca aj svojho vlastného... bolo to nezvyčajné, nepochopiteľné, že na ňu práve teraz myslel ako na dievča, aj keď v podstate nevedel ani ako poriadne vyzerá... No jednoznačne cítil ten rozdiel... Cítil ho, keď ju začal trochu hladkať, keď boli tie dvere za nimi zavreté... Prestala sa brániť.
Posadil sa s ňou na akúsi debnu.
„Pustím ti ústa, ale ak začneš kričať... bude to posledný raz, čo to dokážeš urobiť...“ vyhrážal sa jej svojím pravým hlasom, nie tým naučeným slušným, ktorý... vyhrážal sa jej ako temný mág, ktorým si prial byť. Vyhrážal sa jej ako osoba schopná všetkého.
Prikývla.
Stiahol ruku.
Zložil jej ju do lona. Cítil ako sa začala chvieť.
„Prosím, pustite ma odtiaľto, nikomu nebudem nič hovoriť, len ma pustite...“ hlesla potichu.
„Budeš tu sedieť, tak dlho, až kým ti nepoviem, že môžeš vstať...“