Po škole sme zašli s Hannou do nového nákupného centra v našom meste. Postavili ho len nedávno a je obrovské určite nám zaberie hodiny pokým prejdeme všetky obchody. Idem s Hannou , pretože s ňou sa mi najlepšie nakupuje. Má výborný vkus a rovnaký štýl obliekania ako ja.
„Hanna pozri!“ – zakričala som na ňu keď si obzerala kabelky.
„Wau,tie sú dokonalé.“ – zhúkla Hanna až sa na nás pozerala predavačka zvrašteným obočím. Vyzerala fakt komicky. Obe sme sa zachochotali.
„Ale vážne sú dokonalé tie si musíš kúpiť.“ – povedala Hanna. V ruke som držala tmavoružové lodičky s vybíjanou pätou. Vážne boli perfektné. Hneď ako som ich uvidela zamilovala som si ich.
„Počkaj, najprv si ich vyskúšam.“ – obula som si ich , sedeli mi ako uliate. Vyzula som si ich a išla som k pokladni ich zaplatiť. Keď predavačka videla , že vyťahujem peniaze hneď sa z jej nahnevaný pohľad zmenil na úsmev.
Ešte asi dve hodiny sme behali po obchodoch. Bola som unavená ale stálo to za to. Okrem topánok som si ešte kúpila dvoje šaty, tri kabelky a nejaké šperky.
„Alex, poďme do Nandos som neskutočne hľadná a teraz by som zjedla čokoľvek.“ – súhlasila som aj keď Nandos neznášam viem veľmi dobre , že ho Hanna miluje. Ja som totiž vegetariánka. Vybrali sme si stôl pri okne a mali sme výhľad na štvrť boháčov v LA.
„Čo si dáte?“ – prišiel k nám nejaký chalan. Ja som nezdvíhala hlavu od jedálneho lístku, pokúšala som sa nájsť niečo vegetariánske. Boli tu jedine šaláty.
„Ja si dám zeleninový šalát a k tomu minerálku.“ – zahlásila som sa zdvihla som hlavu. Bol to Niall.
„Niall!“ – on sa na mňa uškrnul , ja som sa zamračila a jemu zmizol úsmev.
„Alex. Si Alex však?“ – opýtal sa váhavo.
„Áno som.“ – odsekla som a pozrela som sa von oknom.
„Prosím ťa nehnevaj sa už na mňa. Neni som zvyknutý na to , že sa niekto na mňa hnevá. Môžeme byť priatelia.“ – prosil Niall, videla som na ňom , že to myslí úprimne. Bolo by fajn mať nového kamaráta.. len kamaráta. Dúfam , že sa nebude pokúšať o niečo viac. Teraz je vzťah to posledné čo teraz potrebujem.
„Dobre tak teda odpúšťam ti , môžeme byť priatelia. A na to čo sa stalo už nemyslime , pre mňa to bolo dosť trápne.“ – prikývol a napísal si moju a Hanninu objednávku.
„Kto to bol?“ Žeby tvoj nový objav?“ – zasmiala sa Hanna.
„Môj nový sused.“ – odvetila som.
„Bol vážne zlatý a ten jeho prízvuk....“ – rozplývala sa Hanna.
„Dobre , dosť. Fakt sa mi to nechce počúvať.“
„Ale nežiarli! Chceš ho len pre seba však?“ – drgla ma do ramena.
„Prestaň! Ja idem domov. Čau!“- zodvihla som sa zo stoličky, zobrala som si svoje tašky a mierila som von s Nandos.
„Si slepý?“ – zhúkla som keď do mňa narazil nejaký debil. Z rúk mi vyleteli tašky a skončila som na zemi.
„Prepáč.“ – odpovedal mi chrapľavým hlasom a pomáhal mi zdvíhať moje tašky. Keď sme sa naraz postavili pozerala som sa mu do očí boli zelenej farby ale nebola to obyčajná zelená, bolo na nej niečo neobyčajné. Až po dobrej chvíli som si uvedomila, že je to Harry, teda pokiaľ sa tak aj volá keď neklamal aj v tom. Chvíľu sme sa ešte na seba pozerali. Bolo to najdivnejší moment v mojom živote. Pripadal mi strašne nepríjemný a to som sa s ním ani nerozprávala. Keď sme sa obaja spamätali otočila som sa od neho a išla som smerom do podzemného parkoviska.Mala som pocit , že ma niekto sleduje, stále som sa otáčala no nikoho som nevidela asi sa mi to len zdalo. Rozmýšľala som nad tým kto je Harry zač. Začal mi zvoniť mobil , nemohla som ho v kabelke nájsť. Nakoniec som ho našla. Na obrazovke mi svietilo neznáme číslo. Hovor som odmietla a pokračovala som v ceste pri svoje auto. O chvíľku mi mobil začal zvoniť znovu. Tento krát som to zodvihla.
„Haló.“ – nikto neodpovedal.
„Haló. Je tam niekto?“- stále nič, jediné čo som počula bolo dýchanie. Si niekto robí zo mňa srandu alebo čo? Ešte chvílu som hovor držala lebo som začula nejaké zvuky.
„Sledujem ťa! Sledujem ťa! Sledujem ťa!...“ – opakoval stále dookola upravený zmutovaný hlas v telefóne. Na toto fakt nemám čas. Zložila som. Najbližšie musím to číslo zablokovať, nejaký blbec si upraví hlas a mám sa toho báť? No tak to určite nie.
Prechádzala som popri jedného čierneho auta a uvidela som niekoho ako za zaň skrýva. Zrýchlila som krok. Čo sa to tu do pekla deje? Mám halucinácie alebo čo? Už som bola skoro pri svojom aute keď mi znovu zazvonil mobil. Keď to bude ešte raz ten debil tak prisahám , že ten mobil hodím o ten stĺp oproti mne. Ani som sa nepozrela kto mi volá len som zdvihla a skríkla.
„Čo je?“
„Ukľudni sa a nekrič na mňa!“ – aha tak to je otec .
„Prepáč, myslela som si , že si niekto iný.“ – musím sa mu ospravedlniť lebo on by bol schopný mi za to aj zablokovať kreditky alebo zobrať auto.
„Kedy prídeš domov? Musíme sa o niečom porozprávať!“- povedala som a počula som povzdychnutie.
„Myslíš pohovoriť si o Camille a Jackovi? To som už vyriešil. Nevyhodím ich, robím to len kvôli tebe.“ – pozdvihla som obočie.
„No tak teda ďakujem.“ – povedala som. Ešte mi chvílu rozprával o tom ako podpísal z japoncami zmluvu a iné nezaujímavé veci. Najradšej by som ho vypla.
„Ja už musím. Za chvíľu mám poradu. Tak sa maj.“
„Ah....“ – nestihla som dopovedať. Zacítila som náraz a dopadla som na studenú zem....
