Som mŕva? Je toto nebo? V mojom prípade skôr peklo. Všade okolo som videla biely priestor. Kde som to? Ja nechcem zomreť...
Otvorila som oči. Oslepilo ma slnko , ktoré prenikala do izby cez okno. Musela som privrieť oči , otočila som hlavu na druhú stranu. Nikto tu nebol , bola som tu sama. Chcela som sa posadiť ale nešlo to, mala som v sádre ruku aj nohu. A neuveriteľne ma bolela hlava. Nedalo sa to vydržať. Nechcem tu byť, nechcem ležať v nemocnici. Čo sa vlastne stalo? Pamätám si len to , že som telefonovala s otcom a viac už nič len tmu. Zrazu sa otvorili dvere. Do miestnosti vstúpil starý sivovlasý doktor a za ním sestrička. Usmial sa na mňa a potom niečo sestričke povedal a ona odišla.
„ Dobré ráno, slečna Sanders. Už je vám lepšie? Boli ste v umelom spánku týždeň.“- čo? Týždeň? To nechápem. Ako som mohla týždeň len ležať.
„Bolo mi aj lepšie. Čo mi vlastne je a čo sa mi stalo? Na nič sa nepamätám.“
„Utrpela ste silný otras mozgu, máte zlomenú ruku aj nohu. Naozaj sa na nič nepamätáte? Keď vás sem doviezli boli ste pri vedomí. Ten muž čo s vami prišiel vás našiel ležať v podzemnej garáži nákupného centra.“
„Aký muž? “
„Predstavil sa ako váš priateľ. Iba vás sem priviezol a hneď odišiel , už som ho tu viac nevidel.“- odpovedal mi doktor a ja som sa zamračila. Niekto sa vydáva za môjho priateľa? Toto snáď nie je pravda.
„Ja žiadneho priateľa nemám. Klamal vám , povedal vám aj svoje meno? A ako vyzeral?“ – vyletela som na neho z týmito otázkami a on nado mnou len pokrútil hlavou.
„Ukľudnite sa , neprospieva to vášmu zdraviu. Teraz odpočívajte. Za chvíľu vám sestra prinesie lieky.“ – povedal.
„Tak vám teda ďakujem.“ – odpovedala som , on prikývol a odišiel. Kto sa mohol vydávať za môjho priateľa? Nikto konkrétny ma nenapadá. Je mi to aj jedlo, len by som sa mu chcela poďakovať. Keby nebolo jeho a ležala by som tam o niečo dlhšie možno by som zomrela. Vystrašila ma tá predstava mám len osemnásť , chcem žiť.
Ako povedal doktor, o chvíľku prišla sestra a dala mi lieky a vodu. Zaspala som.
*sen*
„Kto si?“- zakričala som do tmy kde stál neznámy.
„Dobre vieš kto som.“ – povedal hrubým hlasom.
„Nepoznám ťa!“ –zakričala som na neho. Neodpovedal mi. Rozbehla som sa do tmy, do niečoho som narazila. Bol to on. Nevidela som mu do tváre.
„Prečo si tu?“
„Ty si ma sem privolala.“ –povedal temným hlasom.
„Já?“ – nechápavo som sa opýtala. On sa rozosmial. Zrazu začal niečím šuchotať. Nevidela som čo sa deje. Až keď mi priložil k hrdlu nôž.
„Prišiel som ťa zabiť!“ – zašepkal mi do ucha a zatlačil na nôž.
*koniec sna*
Celá spotená som sa zobudila. Vonku bola ešte tma. Mohlo byť okolo polnoci. Načiahla som sa cez posteľ a nahmatala som v nočnom stolíku mobil. Mala som pravdu bolo presne päť minút po polnoci. Spať sa mi už veľmi nechcelo ale aj tak som bola unavená . To bude z tých liekov. Hrala som sa na mobile keď som začula kroky. Všade bola tma. Mobil som vypla a položila naspäť na stolík a tvárila som sa , že spím. Niekto otvoril dvere na mojej izbe a kroky smerovali ku mne. Príliš som sa bála aby som otvorila oči. Prechádzal sa okolo mojej postele a potom kroky utíchli. Pootvorila som oči a uvidela som postavu celú v čiernom ako stojí pri okne a pozerá sa von. Asi rozmýšľal. Áno bol to muž , to som usúdila podľa postavy. Nevidela som mu do tváre mal kapucňu . Otočil sa. Rýchlo som zavrela oči a ďalej sa tvárila , že spím. Toto nemôže byť pravda. Znovu som začula kroky ale tieto boli iné rozbehol sa von a ani nezatvoril dvere. Vydýchla som si. Ale netrvalo to dlho, chcela som si zobrať vodu zo stolíka. Keď som uvidela čo tam je začala som kričať. Hneď pribehla sestra, že čo sa deje. Na stolíku som mala položený krvavý nôž s odkazom: „Dávaj si pozor, ty budeš ďalšia!“
„Preložte ma ! Nechcem byť už ďalej v tejto izbe.“ – zakričala som na sestričku. Aj na nej bolo vidieť , že sa zľakla. Chvíľku nereagovala ale potom prikývla a išla preč.
Zobrala som do ruky mobil a vytočila som otcove číslo.
„Oci? Si tam?“ – zakričala som do mobilu s plačom.
„Áno som. Ty plačeš? Čo sa stalo?“ – všetko som mu rozpovedala od nehody až po ten krvavý nôž. Vypočul ma a povedal mi , že nastúpi na najbližšie lietadlo a príde za mnou. Dúfam v to , že ma vezme domov z tejto nemocnice a zdvojnásobí, ešte lepšie strojnásobí stráže domu.
„Slečna Sanders? Máte návštevu.“-prišla sestra a s nechuťou a strachom odniesla nôž. Kto ma prišiel pozrieť? Pokiaľ viem nikto okrem teraz už otca nevie , že som v nemocnici. Asi sa to dozvedeli novinári a rozniesli to po celom meste.
Dvere sa otvorili a do vnútra vošla osoba , ktorú som tu najmenej čakala....
Takže nová časť. Je kratšia ako som chcela ale aspoň niečo... --- Michelles69
