Krvavá

4

,,Ja som si pre smrť neprišla, a tak sa ona zastavil po mňa. V koči sme sedeli len my dve a nesmrteľnosť."

Keď som sa zobudila tentokrát, prekvapil ma pocit, ktorý som už pár dní necítila. Bol to pocit tepla, našuchorených prikrývok, mäkkej postele a slabého voňavého vánku s prímesou vtáčieho štebotu prenikajúceho do miestnosti cez otvorené okno. Biele závesy šuchotali, keď sa ich vánok nemilosrdne zmocnil a roztancoval s nimi svoj ladný tichý valčík. Zhlboka som sa nadýchla vône čerstvého vzduchu a byliniek, ktoré bolo cítiť z mojej kože, vlasov aj oblečenia. Zababušila som sa hlbšie do prikrývok a pritúlila sa k mäkkým vankúšom, aby som unikla pred bodavými lúčmi ranného slnka.

Stále som cítila bolesť na chrbte a zápästiach, ale už som sa netriasla v horúčkach. Ani si nepamätám, ako som sa dostala z vane a čo sa vôbec dialo ďalej.

Znovu zavanul príjemný vetrík a ku mne doľahla vôňa borovíc, snehu a byliniek. Jedným okom som vykukla spomedzi prikrývok a vankúšov a zbadala som Arrana sedieť vedľa mňa, opretého o čelo postele. Díval sa kamsi do diaľky, von z okna, no svaly na krku mal ostražito napäté. Posteľ bola síce dosť veľká na to, aby sme od seba boli v dostatočnej vzdialenosti, no aj tak mi bolo nepríjemné zdieľať jedno lôžko s človekom alebo stvorením, ktoré ma mučilo. Sedel úplne na kraji jednej strany postele a ja som nasledovala jeho príklad a prisunula sa bližšie k opačnému kraju. Šibol po mne pohľadom, keď si všimol, že som sa prebudila. Po tele mi prebehol mráz. Nerada som to priznávala, ale mala som z neho strach, aj keď mi zachránil život. Pramenilo to z rešpektu, ktorý vyvolával fakt, že mi bol schopný bez žmurknutia kedykoľvek znovu ublížiť. Aj keď mi sľúbil, že mi ubližovať nebude, musel počúvať rozkazy. A síce som, ako sľúbil, nezomrela, stále bola časť sľubu nevyplnená.

,,Ako ti je?", zamrmlal hlasom chladivým rovnako, ako bola jeho vôňa pripomínajúca borovice a čerstvo napadaný sneh. Pohľad upriamil späť do diaľky. Pred očami sa mi znovu prehralo všetko, čo sa mi na tomto mieste zatiaľ stalo, všetko to mučenie, bolesť, samota, nahota pred svojím mučiteľom... Trvalo to len tri dni, no mne to prišlo ako večnosť. Aj keby som nedostala horúčku a infekciu, aj tak by som tam dole nevydržala ani o deň viac.

Namiesto odpovede mi zaškvŕkalo v žalúdku a takmer okamžite ma naplo. Od hladu aj smädu mi bolo príšerne zle. Túžila som po jedle a vode, aj keď som vedela, že sa pravdepodobne povraciam hneď, ako niečo vložím do úst. Štyri dni som nič nejedla. Vodu som mala v ústach naposledy pred dvomi dňami a aj to bolo množstvo, ktoré môj smäd ani na hodinu neutíšilo. Až teraz som si všimla, aké popraskané pery som mala, ústa som mala tak vyprahnuté, že som jazykom nemohla pohnúť, pretože bol tak drsný, že zostal prilepený na mojom podnebí, takže som si nevedela predstaviť, že by som mu dokázala odpoveď slovami. Odvrátila som od neho hlavu s čitateľným smútkom v očiach. Pochopil, postavil sa z postele a odbehol na chodbu. O pár sekúnd sa vrátil s táckou jedla a džbánom vody. Oči sa mi rozšírili a žalúdok zaplakal znovu. Vystrelo ma a v momente som sedela. Hlava sa mi točila a nepríjemne pulzovala, ale bolo mi to jedno. Chcela som jesť a piť až do úmoru.

Prešiel k mojej strane postele a položil mi tácku na stehná zakryté perinou. Spal vlastne so mnou na posteli? Tá predstava sa mi hnusila, no predsa to bola jeho posteľ. To ja som tu bola navyše.

Túžobne som vzdychla a bez slova som sa naňho pozrela, čakajúc na povolenie. Bála som sa vrhnúť sa po tom, pretože som nemohla vedieť, či ma znovu nepotrestá za neposlušnosť. Díval sa mi do očí a tvár mal kamennú, chladnú, no nebadane prikývol a sadol si do rohu postele.

,,Dúfal som, že budeš hladná, tak som nechal niečo pripraviť. To, že máš hlad, je dobré znamenie, lebo ti v tom prípade infekcia ustupuje.", vysvetlil a díval sa, ako som nedočkavo siahla po džbáne s vodou. Neunúvala som sa ani odliať si trochu do pohára. Hltavo som sa napila rovno z džbánu. Pila som, až dokiaľ mi neprevrátilo žalúdok a nehrozilo, že to, čo som vypila, zo seba vzápätí aj vyhodím. Udržala som to a slastne som vzdychla. Jazyk som konečne mohla odlepiť od podnebia a prejsť si ním po suchých perách. Rozbitých perách. Ranu na nich som stále cítila. Konečne som si všimla, že moje zápästia boli starostlivo zviazané bielymi obväzmi. Na sebe som mala voľnú bielu košieľku, no vďaka celkom pohodlnému pocitu som vedela, že obväzom mám oblepený aj chrbát. Myslela som si, že si nedá až toľko námahy. No, Sirinea Alynys Wyndorn, stále si len korisť, potkan v pasci, ktorého môžu mučiť znova. Nepodliehaj falošným predstavám, že by sa k tebe mohol tento muž správať inak, než ako k obeti svojho mučenia, ako k ďalšej úlohe, ktorú mu zadelil jeho krutý kráľ. Čo na tom, že sa teraz tváril milo, keď jeho tvár nadobudla nemilosrdný odtieň hneď, ako mu dali do ruky zbraň a do hlavy zasadili príkaz? Tento muž bol beštia. Pootvára vám všetky rany na duši aj koži, potom vás vylieči, aby ste nezomreli a aby mohol pokračovať v mučení, a potom to celé znovu zopakuje. Znovu a znovu, donúti vás myslieť si, že v skutočnosti s vami súcíti, že ho trápi, čo vám musí spôsobiť, že vám chce aspoň trochu pomôcť, a potom nad vami s vycerenými zubami zaplieska bičom tak, že sa celý svet ponorí za krvavú clonu bolesti.

Pokrútila som hlavou a odhryzla si z obloženej bagety, ktorá bola ešte stále pomerne čerstvá a chrumkavá. Od slasti som sa takmer rozplakala. Chuť mi udrela do každej jednej bunky a žalúdok zaplesal, poskočil si na všetky strany. Rýchlo som si uhryzla znovu a nenásytne som prežúvala.

,,Pomalšie. Príde ti zle.", upozornil ma a stále ma uprene pozoroval. Pokúšala som sa nevšímať si ho, nebyť rozptyľovaná jeho telom, tvárou a očami, ktoré mi prepaľovali dieru do lebky. Neriešila som, že mi spod tenkej košieľky bolo vidno viac, než by bolo vhodné, pretože včera videl aj tak všetko a súdiac podľa toho, že som už viac nebola celá špinavá od krvi a prachu, ma aj celú vydrhol a obliekol. Okrem pocitov a myšlienok viac nebolo nič, čo by som pred ním mala skrývať. Bolo mi to nepríjemné, privádzalo ma to do rozpakov a zároveň aj do znechutenia, no už som s tým nemohla nič urobiť.

Fľochla som po ňom pohľadom, akoby sa mi chystal bagetu vziať, no prikývla som a začala prežúvať o poznanie pomalšie a opatrnejšie. Zjedla som jej asi trištvrte, než som prestala vládať. Žalúdok som mala z tých štyroch dní, infekcie, horúčky a bolesti tak scvrknutý, že bude chvíľu trvať, než do seba znovu dostanem svoju obvyklú porciu jedla. Aj keď som túžila to všetko dojesť, žalúdok zahlásil stop a ja som odložila zvyšok bagety späť na tácku. Spokojne som sa oprela o čelo postele a zatvorila oči, nechala tú trochu jedla ľahnúť v mojom bruchu, aby mi nevyskočilo von, keď sa trochu pohnem.

Arran sa znovu postavil, zobral mi tácku, ale neodniesol ju. Položil ju aj s džbánom na malý stolík kúsok od postele, aby som mala k dispozícii ako vodu, tak aj ovocie, ktoré tam ešte zostalo, až budem znovu niečo potrebovať dostať dolu krkom.

,,Mala by si teraz jesť menej, no častejšie.", poradil mi, aj keď som o tom aj sama vedela, a dodal:,,Dovolím ti nazbierať silu, lebo ju budeš za nejakú dobu potrebovať. Ale ak urobíš nejakú hlúposť, pofrčíš späť tam dole, je ti to jasné? Nerob nič, čím by si si zaslúžila znovu trpieť."

Varovanie v jeho azúrových očiach bolo jasné a zreteľné. Bohovia, bol to sneh a ľad a mráz. Prečo budem silu neskôr potrebovať? Chcela som sa na to spýtať, no usúdila som, že na to, hádam, ešte bude čas. Prednosť mali iné informácie.

,,Čo ak ma bude chcieť kráľ...", nasucho som prehltla a nemusela som ani dopovedať, aby Arran vedel, čo som mala na mysli. Odvrátil odo mňa pohľad.

,, Budeme sa snažiť vyhnúť sa tomu, lebo viem, že by si sa celou silou bránila. A to by ťa dostalo späť na reťaz.", takmer šepol. Samozrejme, na hrade aerlanského kráľa mohli mať aj steny uši. Pochybovačne som zdvihla jedno obočie. Naozaj nechcel, aby som sa vrátila späť do mučiarne? Na koho strane tento muž stál? Čo som od neho mohla očakávať?

Nič, Alynys, neočakávaj nič, nežiadaj o nič, spoliehaj sa len sama na seba, našepkávali mi moje myšlienky. Nikdy nemôžeš vedieť, kedy ti muž s tak ľadovým pohľadom vrazí nôž do chrbta.

,,Mala by si ešte spať.", zamrmlal a otočil sa mi chrbtom. Nevedela som, čo by išiel robiť on, ale bola som si istá, že by ma tu nenechal samu. Aj napriek točeniu a bolesti hlavy sa mi spať nechcelo. A nemienila som sa do toho nútiť. Pokrútila som hlavou a chystala sa protestovať, no keď si vyzliekol bielu košeľu a zamieril ku kúpeľni rozopínajúc si pracku na opasku nohavíc, rozhodla som sa, že by nebol zlý nápad otočiť sa kúpeľni chrbtom a ešte chvíľu v posteli vydržať.