Krvavá

7.

Nech sa v tom momente začalo diať čokoľvek, predčilo to akékoľvek hrôzy, akými som si vo svojom živote do tohto momentu prešla. Kričala som tak silno, ako mi to moje dogniavené pľúca dovoľovali. Krv mi v žilách vrela a čosi trhalo múry mojej mysle. Snažilo sa to vojsť do mňa. Cítila som, ako mi tá cudzia energia ako slizká hmota obaľuje vnútornosti a čosi hľadá. Všetko, čoho sa dotkla, zostalo sa zvíjať v kŕčoch.

Bez toho, aby som nad tým nejako premýšľala, aby som si to vôbec uvedomila, som zaryla nechty do zeme. Zvíjala som sa tak, že som si určite otvorila väčšinu rán, ktoré mi Arran liečil.

To neznáme čosi ďalej búšilo na hradby môjho vedomia, snažilo sa dostať k niečomu konkrétnemu. Vedela som, že to tam nesmiem pustiť.

„Nebráň sa, lebo to nevydržíš," počula som Arranov hlas a akoby chceli moje zmysly ešte silnejšie cítiť jeho prítomnosť, do nosa mi udrela vôňa ihličia, zmiešaná tentokrát s niečím, čo som nedokázala rozoznať. Cítila som tú vôňu zakaždým, keď na mňa použil svoje schopnosti. Tentokrát som ale nevedela, čo urobil, lebo jediné, čo vypĺňalo moju hlavu, bola bolesť a tá zvláštna mazľavá vec.

„Počúvaj ma, ak chceš prežiť!" skríkol po mne, keď som jeho prvú radu nechala nepovšimnutú. Žalúdok sa mi obracal na všetky svetové strany.

Nevedela som si predstaviť, že by som sa mala prestať vzpierať. No napriek tomu som Arranovi verila. Snažil sa ma pred týmto ochrániť, tak ma cez to hádam dokáže previesť tak, aby to napáchalo čo najmenej škôd.

Zahryzla som si do spodnej pery, aby som potlačila výkriky, potom som sa natiahla na zemi ako had, aj keď som si vlastne nebola istá, kedy a ako som sa na tej dlážke ocitla, a potom som nechala čiernotu, aby prerazila kamennú stenu. S neskutočným hladom sa do mňa vpila, cítila som jej radosť ako svoju vlastnú, a predsa som vedela, že je cudzia, že patrí Krutému kráľovi.

Zrazu bol v mojej mysli. Držal v rukách najmocnejšiu a najzraniteľnejšiu časť môjho ja. Znovu som skríkla, keď sa mi začal hrabať v spomienkach. Kúsok odo mňa sa vznášal jeho spokojný smiech. Hučal mi v ušiach ako zvony posledného súdu. Porážka. Teraz ma mal v hrsti.

Koža na krku ma štípala, akoby mi k nej niekto priložil rozžeravený kutáč. Potom mi kráľ vyhodil pred oči spomienku na Rena, na to, ako ma prvýkrát pobozkal. Bola to moja odmena za prvú výhru v boji nablízko. Potom sa scéna zmenila a Ren ležal na kamennom stole s rozrezaným bruchom a s vnútornosťami visiacimi dolu kričal.

Kričala som aj ja. Bolesť úplne ustúpila, ale to, čo som videla pred sebou, bolo horšie než tisíc dýk do srdca. Po lícach mi stekali prúdy sĺz a telo ma od vyčerpania odmietalo poslúchať. Ležala som na zemi úplne nehybne, nedokázala som sa zdvihnúť a mohla som sa len pozerať na príšerné veci, ktoré mi kráľ ukazoval v mojej vlastnej hlave. A náramne sa pri tom bavil.

Cítila som, ako sa ku mne priblížil. Kľakol si ku mne a znovu si okolo prsta obtočil prameň mojich vlasov.
„Môžeš byť opäť mocná. Spolu dokážeme obrovské veci. Stačí len poslúchať a ja môžem pomstiť smrť tvojich rodičov a tvojich ľudí. S tebou a tvojím Sybernom a mojimi schopnosťami nás bude poslúchať ktokoľvek", šepkal a snažil sa znieť zvodne, predostrieť mi presne to, po čom som túžila, aby som sa poddala.

Cítila som, ako Arran v pozadí zavrčal. Stále som jeho hlas však počula prichádzať odniekiaľ z útrob mojej vlastnej mysle, akoby bol priamo v nej. Prečo boli v mojej hlave obaja?

„Ja nemám Syberna. Ak je Sybern to, čo po mne chceš, tak tvoje želania nedokážem splniť. Nedokážem ti priviesť žiadneho. Moji rodičia boli posledná generácia, ktorá sa s jedným stretla. Sama som otcovho Syberna ale nikdy nevidela," reagovala som úprimne.