Útek za štastím

Psychicky labilný človek

My sme bohužial ešte stále museli s ním bývat v tom dome, kedže sme nemali žiadnu inú rodinu okrem našich bratrancov. Čiže mamina sestra . Oni ale bývali v 3-izbovom byte kde pre nás moc miesta na takú dlhú dobu nebolo. A my sme tolko penazí na nový byt alebo podnájom nemali. Tak sme tie jeho výstupy museli znášat. No vedeli sme že ak tam zostaneme dlho tak to dopadne moc zle . Skúšali sme sa pýtat na bývanie v Azylovom dome ale bohužial sestry už boli plnoleté a s nami bývat nemohli. To neprichádzalo do úvahy. 

A tak sme po znamych ludí zhánali dalej dokonca nám aj bývanie vybavovala polícia. Asi už chceli mat od nás klud. Naštastie na sidlisku kde bývala naša rodina postavili bytovku pre sociálne slabšie rodiny . To sídlisko je vzdialené od otca len kopcom. Ale mali sme tam zajednaný 1-izbový byt.Háčik bol v tom že ste museli zaplatit nájom a dostali ste klúče. A každé 3 mesiace sa vám bude predlžovat zmluva. Tak sa chcelo mesto zbavit neplatičov. Čo je normálne kedže nájom v 1-izbovom byte na mesiac vás vyjde na 7000 korún. Čo je samozrejme vela. Ale tým ako platíte nájom tak si ten byt postupne odkupujete a byt bude za 30 rokov váš. 

Všetko by bolo super keby sme vedeli kde zohnat tolko penazí. Ja som mamine povedala nech ideme spolu poprosit otcovho bývalého šéfa, ktorý nám vždy požičal ešte ked sme bývali v starom byte a ktorý nám pomáhal aj ked otec robil bordel tak ho prišiel vždy ukludnit. 

Bol to super človek a za pokus to stálo ved človek nič nestratí som si hovorila a tým aj mamu ukludnovala. Tak sme sa za nim vybrali do práce. Bohužial on tam nebol iba jeho sekretárka a zároven aj účetní. Mamina jej vysvetlila čo by sme potrebovali. Pani bola tiež známa a zavolala mu a on súhlasil. Paráda! Máme peniaze na nájom a možeme sa nastahovat som si povedala! . Hned sme išli na bytové s mamou a ona dostala klúče od bytu.