Púť tieňov

PROLÓG

Ľadová voda kľukatiaceho sa potôčika mu obmývala prsty, vírila, krútila sa pod silným prúdom. Útle telo zahaľoval špinavý plášť, kryl jeho doposiaľ nenadobudnutý obrys, kryl toho zvláštneho tvora.

Les za ním sa zdal prázdny, opustený. Jedine žblnkot vody narúšal tú samotu, to prázdno, čo ho prenasledovalo. Ticho.

Oči mal sklonené. Pozoroval svoje prsty, tieň, čo sa rozplýval a opäť skladal s náporom tečúcej vody. Pomaly zatváral a otváral päsť - zadumaný a prázdny na mysli zároveň. Privrel čierne uhlíky, čo zval očami a z drepu prešiel do sedu. Nevadila mu vlhkosť, nevadil mu chlad. Necítil.

Za ním praskla vetvička, kroky.

Tieň stuhol.

Hlas. Mužský, rozzúrený.

"Hej! Hej, ty tam, čo tam chceš?!" kričal, vykročil vpred, "nevieš čítať?! Zakázaný vstup!"

Tvor sa skrčil, stiahol si starú kapucňu do doposiaľ nezformovanej tváre. 

Muž sa približoval, sálal z neho hnev, nasrdenosť.

„Ty, s tebou hovorím. Čo nepočuješ? Otoč sa!" zarezonoval hlas, chlap rozzúrene mával rukou.

Kroky muža, hory s čiernou hrivou, sa rázne približovali. Mračil sa na chrbát nezvaného hosťa na jeho pôde. Na mieste, kam bolo prostému ľudu prísne zakázané položiť nohu.

Chýbalo mu päť krokov, tri a nakoniec i jeden, kým sa konečne týčil nad schúlením telíčkom v starej handre. Ruku razantne napriahol po jeho ramene, stisol ho i vystrašil dieťa, čo sa prudko stočilo. 

Vzlyk.

Okrúhle očiská, už chlapčenská tvár. Zrkadlil sa v nej strach. A spod kapucne, spod gaštanovohnedej hrivy, vykúkal pár zlatavých očí.

Tieň panikáril, hrudník sa mu zbesilo dvíhal. Neodvažoval sa odhadnúť reakcie muža nad ním. Vyziabnuté rúčky si obmotal okolo brucha a stiahol kútiky nadol. Bolo mu nezvykom nosiť cudziu tvár.

Chlap, podľa blankytného plášťa zjavne jeden zo zástupcov rady, na neho vrhal nevraživý pohľad. Prehliadal si ho, skúmal ho nevynechávajúc ani najmenšiu plochu jeho tela. Očividne to vedel. Prekukol jeho krytie, napriek tomu sa javil zmätene.

Tieň nasucho prehltol.

Muž vrhol oči k zemi za sebou. Na blato, v ktorom sa črtali len jeho vlastné šľapaje, len jeden pár stôp.

Zalapal po dychu.

Nič, žiadne detské otlačky, žiadne malé topánočky. Nebolo inej pravdy, iných pochýb.

Napriahol ruku po detskej tvári, ktorá sa mu snažila každou možnosťou vyhnúť.

Jovelion sa zaklonil vzad. Vlažná voda mu olízla dlaň. Des, prekvapenie. Preletel ním pocit, aký dovtedy nepoznal.

Ruku stiahol. Oči treštil na, predtým tak nevinnú, priehľadnú vec.

Chlad, aký ho vnímali ľudia, okúsil len párkrát. Vtedy však mal šancu mu uniknúť, zahodiť všetky strasti a bolesti poňatia tela. Teraz však nie. Teraz by ho to stálo život.

Nasucho prehltol. Stočil hlavu späť.
Keď sa muž dotkol jeho líca, zvraštil nos. Ten pocit ho vystrašil, telo mu zdrevenelo, ústa sa mu mimovoľne pootvorili. Hlavu odtiahol od chlapových mozoľnatých prstov. V očiach sa mu začali zbierať slzy, v ušiach mu zaľahlo. Netušil, čo všetko muž vedel.

Cítil sa v pasti.

Chlap si oproti neho čupol, bledé oči umrel k tým jeho a s jemným podvihnutím kútika úst mu prešiel po brade. Videl jeho strach, cítil ho.