Depriesia

Depresia

Som Marek. Neviem čo ďalej. Som stále v depresii. V hlave mám stále temné myšlienky o smrti. Nezvládam to. Kamaráti? Tých nemám. Rodina? Otec alkoholik a mama? Nechová sa ako mama. Frajerka? Tá ma nechala kvôli inému. Odišiel by som ale nemám kam.
Vlastne... Mám... Do prázdnoty. Plač. Ten mi nepomáha. Psychológ? Keby som mu povedal, čo mám v hlave, musel by on sám vyhľadať psychológa. Som sám. Ďaleko od všetkych. Cítim takú bolesť ktorú nemôžem ani popísať. Sedím na posede v lese. Je jedenásť hodín večer. Na sociálnu sieť som všetkým napísal že odchádzam ale nikdy sa nevrátim. A moje posledne slová boli "Dúfam že vám to urobí radosť."
Tento príbeh píšem preto aby po mne na svete zostalo aspoň niečo. Takže ty čo to práve čítaš, dúfam že máš kamarátov a normálnu rodinu, nie ako ja. Počkaj, prišla mi správa od bývalky.,, Ahoj, nemáš chuť ísť von?".. To myslí vážne?..,, Ahoj.. Nie nemám práve som na odchode."..,, A kam ideš?",, tam kde sú si všetci rovní, na miesto kde sa stretneme všetci.",, nehovor v hádankach, kam ideš?",, na večný odpočinok..",, Čože?! Ty sa chceš zabiť?! To nemyslíš vážne?!",, Daj mi jediný dôvod prečo zostať tu! Nikto ma nemá rád, nikam nezapadám ale keď zomriem budem na cintoríne.. V popole nieje rozdiel. Zapadnem aspoň niekam.",, preboha.. Neblázni, budeš všetkým chýbať!",, a komu asi?!",,... mne",, nesnaž sa, nemá to cenu, odchádzam ahoj",, prosím povedz mi kde si.",, na mieste našeho prvého bozku...ak si to pamätáš ale nemá to cenu..",, okamžite idem za tebou nerob nič!" hm.. Ta je vtipná, akoby jej na mne záležalo.. Kde mam tú dýku... najskôr ľavá ruka. Štípe to... Ale je to upokojujúce. Druhá ruka. Pustím si nejakú hudbu nech mi rýchlejšie újde čas. Marilyn Manson Sweet Dreams, perfektné. Je mi zima, strácam vedomie...
Som v nebi? Alebo v pekle? Kto ma drží za ruku? Veronika? Prečo plače? Vážne jej na mne záleží? A kto je za ňou? Otec a mama? Všetci plačú. Kvôli mne? Nemôžem pohnúť nohou. Je v sádre?,, Čo sa stalo? Prečo som nezomrel?",, Marek!" obiala ma. ,, Toto už nikdy nerob jasné?!" prečo? Veď by sa všetkým uľavilo. Som len záťaž...,, Prečo?" nikto neodpovedal. ,, Prečo som prežil, čo sa vlastne stalo?" Veronika mi pozrela do očí, stlačila mi ruku. ,, Videla som ťa z diaľky ako sedíš na posede a zrazu si spadol na zem a zlomil si si nohu. Bežala som za tebou a hneď som volala sanitku. Bol si v bezvedomí. Stratil si veľa krvi. A prebral si sa až dnes." ,, Čože? Dnes? Koľko dní som bol v bezvedomí? A kto mi daroval krv?" mama sa postavila, utrela si slzy ,, To ja, máme rovnakú krvnú skupinu, chcela som spraviť pre teba. Sľubujem že sa ti budeme s otcom viac venovať." Otec  hodil na mňa úprimný pohľad, hlboko povzdychol ,, Končím s alkoholom, už som absolvoval jedno sedenie na protialkoholickom. Vyliečim sa a budeme šťastne žiť ale toto už nikdy nerob... Prosím."
Od toho incidentu prešlo päť mesiacov, Veronika je so mnou šťastná a ja zisťujem čo je to šťastie. Otec úspešne abstinuje už tri mesiace, mama sa o mňa viac zaujíma ako predtým. Takže je to asi super. Prečo asi.. Neviem nemám dobrý pocit, myslím že sa niečo stane.
Jeseň.
Depresívne obdobie. Snažím sa byť šťastný keď som s Veronikou ale keď som doma padám do depresie. Bol som s nohou na kontrole u doktora. Brali mi krv a zistili že mám nejakú vážnu infekciu. Zrejme pri tej zlomenine mi niečo vniklo do krvného obehu. Vraj keď nezistia o čo ide tak prežijem maximálne do Vianoc. Neviem či im to mám povedať alebo si to nechám pre seba.
November.
Začal som vykašliavať krv. Myslím že nemám šancu žiť ďalej. Nikto o tom zatiaľ nevie. Otec si našiel prácu a trochu sa nám prilepšilo. Doktori mi s hlbokým smútkom oznámili že ide o nevyliečitelnú chorobu. Mám si užiť posledný mesiac života. Čo by ste robili vy na mojom mieste? Nenávidím tento svet. Žiadna spravodlivosť. Konečne keď mám život aký som chcel tak sa to poserie. 
Vianoce.
Vianočná večera. Je tu dokonca aj Veronika. Oznámim im to po večeri.
Dojedli sme. Poprosil som mamu nech nikam nejde že im musím povedať niečo dôležité. Začal som kašľať. Vykašlal som krv na stôl. Padol som k zemi. Všetci boli vystrašení. Teraz ležím znovu v nemocnici a píšem moje posledné slová. Depresia vás doženie k samovražde. Depresiu môžete mať z rôznych dôvodov. Keď nikoho nemáte, potom keď to máte, ste šťastní. No potom o to prídete a je to ešte horšie. Moja smrť teraz uvedie do depresie viac ľudí. Svet by mal byť pozitívny. Ale to nejde. Mami ďakujem že si sa tie posledné mesiace tak snažila, otec som na teba pyšný že si sa vzdal alkoholu a Veronika, milujem ťa najviac na svete a vždy budem. Ničoho sa neboj a neponáhľaj sa za mnou. Dám na teba pozor tam zhora. Vy čo ste to čítali vážte si to čo máte, pokiaľ to máte. Pretože keď si to vážite tak zistíte čo je šťastie. Zanechajte po sebe niečo ako ja tento príbeh aby ste žili večne. Je čas. Lúčim sa s vami.....