Zdanie klame- Short Story (Pozastavené)

6.

Zaspávam s úsmevom na tvári.

Spokojne.

No aj tak si ma nájdu.

Nenechajú má na pokoji.

Asi už nikdy.

Kto ?

Nočné mory.

Znovu to prežívam.

Hrôzu.

Strach. 

Smrť.

Znova to vidím.

Nočná mora sa začína  nevinne.

Tak ako aj vtedy ten deň.

Nanešťastie ja viem ako bude pokračovať.

Všetko mohlo byť dobré..

Nikdy sme sa spolu vlastne poriadne nerozprávali.

V ten deň si zabudol knihu na lavici keď vychádzal z triedy.

Ja som vtedy odchádzala posledná, nemala som sa kam ponáhľať.

Bol koniec poslednej hodiny.

Knihu som zobrala s tým, že mu ju vrátim.

No v dave ľudí sa mi ľahko stratil.

Vedela som kde býva.

Mnohokrát som sa prechádzala pred jeho domom.

A dúfala, že sa stretneme.

Knihu som mu zaniesla poobede.

Skôr som nemala čas.

Obliekla som sa a namaľovala.

Tešila som sa.

S úsmevom som prišla až k dverám jeho domu.

Kiežby som vtedy išla za ním skôr.

Nemuselo by sa to stať.

Na prvé zazvonenie sa otvárajú dvere.

Vychádza z nich jeho mama.

Niečo nie je v poriadku.

Mám strach.

Srdce mi búši čoraz rýchlejšie.

Znova vidím ako mi to jeho mama hovorí.

To že je mŕtvy.

Ako keby toho nebolo dosť.

Z očí sa jej rinú slzy.

Zabúdam dýchať.

Srdce nechce prijať fakt, ktorý mozog už dávno pochopil.

Je mŕtvy.

MŔTVY.

M

Ŕ

T

V

Y

A moje srdce zomiera spolu s ním.

Bolesť v hrudi.

Na duši.

Potichu sa ozdravím a šprintujem preč.

Slzy mi zatemňujú zrak.

Bolesť myseľ.

Jediná myšlienka z ktorej mám strach sa zrodí náhle.

Odbáčam k vysokej budove.

Koniec?
Zďaleka nie.
Jedna nočná mora strieda druhú.
Pokračuje to a ja to prežívam zas.
No trochu inak.

Opäť stojím na parapete 

pri okne...

A hľadím na zem.

Čo je iné?

Tentoraz nechcem skočiť.

Bránim sa.

Viem čo bude nasledovať.

Ale nemôžem urobiť nič.

Moje telo má neposlúcha.

Cítim svišťanie vetra, keď vykročím do prázdna.

Vidím ako padám.

Zem sa približuje neuveriteľné rýchlo.

Nestihnem ani žmurknúť.

Zacítim prudkú bolesť pri dopade.

Našťastie netrvá dlhšie než pád,

dokonca odznie rýchlejšie.

Svet sa ponorí do tmy.

Sen trvá krátko.

Niekoľko desiatok sekúnd, maximálne pár minút...

Ale je veľmi živý.

Ako keby som tam naozaj opäť zomrela.

Tú bolesť nikdy nezabudnem.

Ani na pocit búšiaceho srdca tesne pred dopadom.

Našťastie teraz je to len nepríjemná spomienka.

Nočná mora.

Niečo čo si so sebou už navždy ponesiem.

Zobudím sa s krikom.

Oblečenie mám prepotené.

Tep mám vysoký.

V hlave mi duní.

Líca mám vlhké od sĺz.

Sestrička počuje krik.
Strhne sa.
Rýchlo beží k izbe, z ktorej vychádza.
Je to izba toho dievčaťa.
Sestrička so strachom v očiach dobieha k dverám.

Hlavu má v dlaniach.
Hruď sa jej rýchlo dvíha.
Zrejme nočné mory.
Rozhodne sa jej dať lieky na upokojenie.
Do ľavej ruky  jej zabodne ihlu s upokojujúcou látkou.
Pokojne.
Opakuje tie isté slová.
,,Bude to dobré. Všetko bude dobré."
Možno je to klamstvo, ale obe tomu skúšajú veriť.
Ukludňujúca priesvitná tekutina zabrala.
Dievčaťu sa zavrú oči.
Tep sa spomalí.
Sestrička tam ešte chvíľu zostane.
Ľútosť.
Rozhodne sa, že zajtra sa s ňou porozpráva.