Zdanie klame- Short Story (Pozastavené)

7.

Biela farba.

Neznášam bielu farbu.

Je všade.

Nemohli to tu vymaľovať farebnejšie?

Všetky izby sú v bielej farbe.

Okrem tých detských.

Samozrejme.

Neznášam pach nemocnice.

A to som tu asi len štyri dni.

Ešteže som v izbe sama.

Nezniesla by som keby sa ma niekto vypytoval na to čo sa stalo.

Ale nenávidím to ticho.

To ticho,ktoré nebráni premýšľaniu a spomienkam.

Pri ktorom nemám na výber.

A podávam sa žiaľu.

Je neznesiteľné.

To ticho, pri ktorom si spomínam...

Na všetko čo sa stalo

A

Naňho...

Pri ktorom sa mi vybavujú aj tie najmenšie maličkosti.

To ticho.

Infúzia mi do ruky neustále vháňa lieky proti bolesti.

Tipujem, že mi čoskoro znížia dávky.

Dnes má prísť tá sestrička.

Spomínam si ako zašepkala, že príde.

No niesom si istá či sa mi to nezdalo.

Dvere sa otvoria a ona nakukneme dnu.

Jej mierne hanblivý úsmev ma presvedčí, že to bolo skutočné.

Chce sa so mnou rozprávať.

Sadne si opatrne na posteľ.

Pozorne ju sledujem.

Keď sa chce rozprávať, nech začne ona.

Mierne sa vystriem, hlavu zdvihnem vyššie a sledujem ju.

Toľkú pozornosť som tuším nepreukázala ani v škole.

Napriek som mala v škole výborné výsledky.

Spočiatku hovorí potichu,

Potom hlasnejšie.

Až sa nakoniec veľkom uvoľní a neprestajne rozpráva.

Počas toho mi ale nevenuje jediný pohľad.

Hovorí o svojom živote.

Hovorí, že má chápe.

Že aj ona chcela kedysi niečo podobné urobiť.

Ale dostali ju z toho priatelia.

Teraz má deti.

Dievčatko.

A
Chlapčeka.

Hovorí, že je rada za svoj život.

Aj keď neznáša vstávanie, je unavená z práce a už dlhšiu dobu nemala dovolenku....

Hovorí, hovorí a  neprestáva.

Slzy sa mi tlačia do očí.

Štípu a pália, ale nechcem plakať.

Teraz, na moment mi pripadá moje konanie, ktoré ma dohnalo až sem nezmyselné.

Spomienky sa má ale snažia presvedčiť o opaku.

Tlak na hrudi a v hrdle guča.

Neudržím to.

Plačem.

Slzy mi stekajú po lícach.

Konečne sa na mňa pozrie a tíši ma.

Nezmysel, všetko je to nezmysel.

Nenávidím sa za to.

Zdravotná sestrička prišla k dverám.
Chvíľu váhala.
Nervozita.
Nebola si tým istá, no nakoniec vstúpila dnu.
Sadla si na jej posteľ a začala rozprávať.
Chcela ju podporiť.
Príbeh mladého dievčaťa jej bol až príliš povedomý.
Aj ona tu už nemusela byť.
Priatelia ju vďaka Bohu od toho odhovorili.
Dievčinu, ale zjavne nemal kto.
Krátko po jej prevezení do nemocnice rozmýšľala nad rozhovorom.
Bála sa , ale toho.
Keď však videla ako jej zlyhalo srdce, rozhodla sa jej zveriť.
Potom keď skončila s rozprávaním dievča sa rozplakalo.
To nechcela.
Tíšila ju.
Nadobudla však presvedčenie, že dievča sa už o samovraždu nepokúsi.
Pravda alebo lož?