My tragic story of love...♥ 15.

118 12 0
                                    

Zodvíhnúť alebo nie ? Táto  otázka  vo mne taký nepokoj  ako  ešte žiadna.Zodvihla som.

,,Videl  som  ťa sním!“Ten  hlas  mi  bol   známi  ale  kto to bol?Videl ma ? S kým  ? Čo ? Kde ? Kto  o vôbec je?

,,Kto  si?“Vyplašene  som  šepla do  mobilu.Ledva som dopovedala,počula som   ako  to  ten  nemenovaný  človek  zložil. Božééé...kto to mohol  byť? S kým  ma   videl ? Kde ma videl? Čo  vlastne  videl?Celé poobedie  som  preležala  v posteli a rozmýšľala som.

*****

Ráno som  vstala ako  rybička,skoro  ako  keby sa  nič  nestalo. Išla som  do  kuchyne si  zobrať niečo na jedenie. A prišlo  to. Rýchlo  som  utekala   na   WC .Bolo mi  zrazu  ták nevolno.Nemohla som  prestať vracať. Mama  mi povedala  že ak nechcem ísť do  školy  nemusím  ale ja som  chcela  ísť. Chcela som  vidieť toho  sku*****a či ho  to  aspoň trochu  trápy. Keď mi  bolo  trošku  lepšie a nevracala som  každú minútu   tak  som sa  pobrala do školy. Chcela som ísť  pešo  ale   otec  trval na tom že ma  odvezie. V aute mi hovoril že keby dačo nech  mu  zavolám. A ja som iba   prikivovala .Zastal  tesne pred  vchodom. Už   z auta som ho  videla z oka  sa mi  vytlačila slza.

,,Si v pohode?“ Spýtal  sa ma  ocko.

,,No..hej  som,dobre oci  idem pá“

,,Drž  sa a kedy niečo  volaj!“

,,Hej..hej..neboj“

,,Ahoj baby!“Pozdravila som  spolužiačky.Snažila som a postaviť tak  aby na  mňa  nevidel.Už  mi  dochádzali  stáť   vedľa neho iba  pár  metrov. A k tomu  mi  bolo  ešte stále   zle a cítila som že  za  krátky čas pôjdem  vracať zase.Pobrala som  sa hore   schodmi   že pôjdem do  triedy, už  som  bola na  pokraji síl do neho  nakričať čo mi  spravil.Počula som za sebou  zrazu jeho  hlas ako  na  mňa volá.Zrýchlila som krok až nakoniec som  bežala do  triedy.Čo  neurobilo  dobre   môjmu žalúdku  a ako  som  vošla do  triedy ma natiahlo že  idem  vracať a v tom  momente som  ondlela.Tento krát  ma  už nechytil,veď nemal ani prečo.Za pár  minút som  sa prebrala a on  tam nebol  bola tam iba  pani učiteľka a spolužiaci.

,,Ako  sa cítiš?“Spýtala sa ma  pani učiteľa.

,,Fajn.“Šepla som pomedzi  slzy ktoré  sa mi začali  tlačiť z oči z neznámeho dvôvodu.

,,Neboj to bude dobré,za chvíľu  tu  bude záchranka.“Záchranka ? What ? Načooo  ?  Veď som  nič necítila nič ma  nebolelo iba  jediné  čo  ma  bolelo bola  hlava.

My tragic story of love...♥Where stories live. Discover now