15 advices how to be a submissive [Larry Stylinson] || Texting ✓

•11•

Nevnímal som okolitý svet, keď ma Zayn doslova dotiahol do auta. S povzdychom ma pohladil po vláskoch, načo som sebou šklbol. Videl som ten ublížený pohľad, no nemohol som sa prinútiť, aby som ho čo i len povzbudil úsmevom. Namiesto toho som sa schúlil na zadných sedačkách, tisnúc si telefón k uchu.

,,Loui?" kňukol som, keď sa za mnou zavreli dvere. Vtedy som si roztrasene ľahol na bok, keďže ma zadoček sám o sebe bolel. Zhlboka som sa nadýchol, aby som tak zamedzil slzám a jednu ruku som si prehodil cez bok. Oči som privrel a začal si za doprovodu Louisovho odkašliavania na druhej strany, predstavovať, že to na mojom boku je jeho ruka.

,,Áno, motýlik. Som tu." zašepkal do telefónu a zhlboka si povzdychol. Nasledovalo akési smutné zakňučanie, nad čím som zmätene nadvihol obočie. Bál som sa, že ma teraz nechá, pretože som už pošpinený, pretože nie som len jeho.

Už, už som otváral ústa, keď v tom sa z druhej strany ozvalo.

,,Prepáč mi to, motýlik. Mal som radšej zostať doma, nič by sa ti inak nestalo. Ochránil by som ťa." m rmlal si jedno ospravedlnenie za druhým, nad čím som sa i naprieč zlej situácii jemne pousmial.

,,Ne-nemôžeš za to." bolo jediné, čo sa zo mňa i skrz veľmi veľkú bolesť v mojom pozadí dostako. Mal som pocit, akoby vo mne stále bol, akoby mi stále ubližoval.

,,Ale môžem, motýlik. Sľubujem, že sa vrátim domov a že sa o teba postarám." mrmlal zlomene, čo ma donútilo len nespokojne zafňukať. Nechcel som, aby bol smutný.

,,Loui? Povieš mi rozprávku? Prosím..." zašepkal som trhane. Dúfal som totižto, že by nás mohla oboch aspoň trocha zamestnať. Ako som už vravel... nechcel som, aby bol Louis smutný.

,,Motýlik... prepáč, ale teraz to nepôjde. Musím vybaviť ešte nejaké veci, aby som mohol zajtra letieť." začal sa smutne ospravedlňovať Louis. Len som prekrútil očami. Chcel som tú rozprávku a hodlal som ju dostať za každú cenu.

,,Bolí to." fňukol som zničene, načo sa o chvíľu na to ozval z druhej strany povzdych. Vedel som, že týmto jednoznačne upozorním na to, čo sa stalo a hlavne aj na to, ako veľmi ho teraz potrebujem.

,,Aj keď by som vážne chcel... nemôžem. Napíšem ti ju dobre? Len vážne s tebou teraz nemôžem volať." nebudem klamať. Jeho slová ma vážne zranili. Avšak vedel som, že tu nemôže byť teraz so mnou, len preto, že chce vybaviť, aby tu bol čo najskôr.

,,D-dobre, Louis. Ch-chýbaš mi." zavzlykal som a zničene sa pozrel na okienko, o ktoré sa oprel Zayn. Očividne mi chcel dopriať súkromie, za čo som mu bol viac ako len vďačný.

,,Aj ty mne, motýlik. Milujem ťa, dobre? Ale teraz už musím končiť. Choď na messenger. Tam budeš mať svoju rozprávku, dobre?" na toto som už nemal možnosť odpovedať, keďže sa Louis rýchlo rozlúčil a zložil telefón. So slzami na krajíčku som si pritiahol nohy k sebe a telefón si položil vedľa hlavy, čakajúc na správu, ktorú som mal dostať od Louisa.

S povzdychom som sa prevalil na druhý bok a opatrne natiahol ruku ku okienku, na ktoré som roztrasene zaklopkal. Zayn trochu podskočil, no napokon bez slova otvoril dvere, nakláňajúc hlavu do strany, akoby sa ma pýtal, čo potrebujem.

,,M-máš tu nejakú deku? J-je mi zima." šepol som roztrasene, pričom som svoj nahý zadoček pritisol na koženú sedačku. Zayn okamžite začal prikyvovať, rýchlo si to mieriac ku kufru. Zahanbene som sa schúlil do klbka, keď môj kamarát nechal otvorené dvere. Nechcel som, aby ma ktosi videl a nebyť cinknutia správy, určite by som sa i rozplakal. Už i bez toho som sa cítil ako kurva. Nepotreboval som, aby ma videl každý jeden človekv okolí.