THE ENDS....

KEBY....

Keby som prišiel, nestalo by sa to.

Keby som ti zavolal, nestalo by sa to.

Keby som ti napísal, nestalo by sa to.

Keby som ti pomohol, nestalo by sa to.

Keby som ti povedal, že ťa ľúbim, nestalo by sa to.

Keby som urobil aspoň jednu z týchto vecí, bola by si ešte tu....

Poznali sme sa dlho, ale mohlo to byť ešte dlhšie.
Mohli sme sa poznať lepšie.
Mohli sme byť spolu.

Iba keby som nebol taký hlupák, bola by si ešte so mnou.

Bola si to najúžasnejšie dievča, aké som poznal.

Spoznali sme sa v hudobnej škole.

Akoby náhodou, sme sa obaja prihlásili na gitaru.

Ja preto, lebo sa mi páčili jemné tóny, ktoré sa na tomto krásnom nástroji dali zahrať.

Ty preto, lebo elektrická gitara dokázala jedným akordom vysvetliť ako sa cítiš.

V jednom jedinom tóne bol tvoj smútok, hnev, tvoja radosť, tvoja láska...a tvoja bolesť.

Bola si úplne normálne dievča, a predsa si bola iná.

Už odmala si bola dokonalá rockerka. Dlhé husté strapaté vlasy si si prefarbila na čierno. Pôvodný blond sa stratil pod temnou vrstvou.
Otrhané oblečenie prevažne čiernej farby bolo tvojou každodennou súčasťou. Už som na teba nedokázal myslieť inak ako na tvrdú rockerku.

Boli sme totálne odlišní a predsa sme boli rovnakí.

,,Čo myslíš, že v živote dosiahneš?"spýtala si sa ma raz, keď sme čakali pred učebňou na nášho učiteľa.

Prekvapene som sa na teba pozrel. ,,Ako to myslíš?"

,,Chceš sa živiť hudbou?"

Nad odpoveďou som neváhal.,,Samozrejme. Milujem hudbu, chcel by som byť spevák, vieš aby som niečo zarobil a aby naši nemuseli tak tvrdo pracovať. Chcem robiť to, čo ma baví."

Prikývla si.,,Snívaš rovnaký sen ako ja."povedala si takmer nečujne.,,Chcem byť speváčka, aby som mohla pomáhať ľuďom."tvoje slová mi nedávali zmysel. ,,Hudba, je liek, pre každého. Chcem pomocou svojej hudby dávať ľuďom dôvod žiť. Lebo, lebo niekedy takú možnosť nemáš. Jednoducho, odídeš, lebo musíš."
Po lícach ti stekali slzy. Netušil som, o čom hovoríš.
,,Vieš, niektorí ľudia majú možnosť žiť a proste ju premárnia. A niektorí by ju mať chceli, ale už nemôžu."

Teraz si už plakala. Triasla si sa a vzlykala. Nevedel som, čo to s tebou je. Taká si nikdy nebola. Objal som ťa. To bolo prvýkrát v živote, keď som ťa objal. Ale ty si nereagovala. Nevnímala si ma. Len si plakala.

Učiteľ otvoril dvere na triede a v šoku sa na nás pozeral.

Vymanila si sa mi a utiekla si. Prvýkrát. Nikdy si sa nikam neponáhľala, ale v ten deň, si utiekla.

Chcel som ísť za tebou, ale učiteľ ma zastavil. Zavolal ma do triedy, ale nie na hodinu.

,,Čo sa s ňou deje?"spýtal sa potichu.
Nevedel som mu odpovedať. Aj ja som si všimol, že si sa zmenila.
,,Netušíš, čo je s jej bratom?"padla ďalšia otázka. Tentoraz tá správna.

Odkašľal som si.,,Všimol som si, že nechodí do školy, počul som, že je vážne chorý."

,,Myslíš si, že preto je taká?"