"Vstávať, vstávať, vstávať!"
Zakričal môj brat a surovo roztiahol starostlivo zatiahnuté závesy.
Zavalilo ma ranné slnko, kvôli ktorému som skoro oslepla. Rýchlo som strčila hlavu pod perinu.
"Levi, vstávaj! Je veľa hodín, budeš meškať a brigádu nestihneš, otec z toho bude viniť mňa! Takže dvihni ten tvoj lenivý zadok a padaj zo seba urobiť človeka!"
Už bol dosť nahnevaný, ale ja som nemohla odolať sladkému nutkaniu zavrieť oči... V tom Thomas otvoril okno dokorán a nechal studený ranný vzduch valiť sa do mojej teplej izby. To ma donútilo okamžite vstať, dať si moje bavlnené ponožky a hrubý župan.
"Vieš akú časť vstávania mám najradšej?" zakričala som za ním, keď odchádzal z mojej izby.
"Netuším!" zakričal mi už z jeho izby.
"Žiadnu! mohol si ma nechať spať!"
"To som nemohol, a už padaj lebo ťa tam neodveziem!"
Urobila som nemotorné kroky smerom do kúpeľne a vydala zo seba neidentifikovateľný zvuk podobný rodiacej pandy. S námahou som si vytlačila pastu na zubnú kefku a keď som skončila,učesala som si svoje hnedé vlasy ktoré siahali až po pás. To mi stačí, aj tak sa zvieratá nepozerajú ako vyzerám, áno, brigádujem v ZOO. Keď som prišla do svojej izby, bola tam už poriadna zima. Tresla som oknom a zavrela ho. Neznášam chladné rána.
Keď som bola oblečená v mojich kraťasoch a tričku na ramienka, nasadila som si okuliare a išla sa pobaliť. Do mojho milovaného batohu, ktorý mám sakra dlho som si zabalila energetickú tyčinku, sušené ovocie a knihu. Prehodila som si batoh cez plece a rozbehla sa dole schodami.
"Zrazu sa ti chce behať hej? To si zapamätatám." Zachrapel na mňa Thomas cez mľaskanie pri jedení vločiek v mlieku.
"Dnes nemá byť tak slnečno, prečo si berieš slnečné okuliare?"
"Nevadí mi slnko..." nasadila som si moje slnečné okuliare na oči. "Ale ľudia." Dopovedala som a nabrala som si plný tanier hokaida zo včerajška a strčila ho do mikrovlnky.
"Nebude ti zle? "
"To akože rozhoduješ aj o tom čo si dám na raňajky? O dva týždne mám osemnásť, toto je fakt absurdné."
Vytočil ma, toto neznášam. Ale súrodenci toto robia a ja som nakoniec šťastná že mám brata a nie sestru, tej by som vytrhala vlasy. Vypla som mikrovlnku sekundu pred tým ako mala zapípať.
Keď sme dojedli, zobrala som si mobil, peňaženku a vyrazili sme na našom skvelom autíčku.
"Tak, čo budeš dnes robiť? Bezo mňa a mojich otravných rečí? " prerušila som trápne ticho.
"No, najprv zájdem na poštu vybaviť nejaké papiere. Potom skočím do autoumývarky, zájdem za Kevinom, vraj majú nového psa, a mám mu prísť pomôcť preniesť búdu. No a potom ťa pôjdem vyzdvihnúť. " prehrabol si svoje blond vlasy pričom nespúšťal oči z cesty.
"Máš nabitý program. K nám má dnes prísť kontrola z inšpekcie, takže príď po mňa o jednej."
Keď sme zaparkovali pred hlavnou budovou ktorá žiarila farbami v odtieňoch zelenej a žltej, vystúpila som a zabuchla dvere. Thomas na mňa nenávistne pozrel a odfrkol si.
"Nech ťa niečo zožere." naštartoval motor a hnal sa po prašnej ceste naspäť. Pekný pozdrav od brata, povzdychla som si
a vykročila som vpred.
Obišla som veľkú tabuľu z nápisom Oregonská ZOO
PROSÍM NEKŔMŇTE ZVIERATÁ
vstup: 4€ na osobu
Kartou som otvorila vstupnú
bránu a zapísala som sa na list zamestnancov. Kľúčom som otvorila dvere do budovy. Som tu vždy prvá už o 8:00 aby som nakŕmila zvieratá a vypratala im klietky ešte pred otváracími hodinami. Zavrela som za sebou dvere a zamierila som najprv k opiciam, pretože tie už kričali a búchali o plexisklo. Pri každej voliére so zvieratami je malý sklad s jedlom určeným pre nich. Keď som opiciam nasypala sušené ovocie, hodila im pár banánov a vymenila vodu, zamierila som k tučniakom. Tým som do vody nasypala slede, tuniaky a rôzne iné ryby. Keď som obišla všetky zvieratá ako zebry, vlky, kone, hrochy, pštrosy a pávy, posledný, koho som mala nakŕmiť, bol lev. Toho som mala najradšej, ale čistiť po ňom bolo fakt nechutné. Z chladničky som vytiahla bravčové stehno, ktoré som včera vytiahla z mrazničky. Len s námahou som ho zdvihla a niesla ku voliére. Moje svaly chceli zaprotestovať. Ešte to by mi chýbalo. Rýchlo som stiahla bezpečnostnú mrežu a hodila som stehno do žliabku. Za mrežou nedočkavo krúžil lev.
Vyšla som z voliéry a vytiahla mrežu. Lev sa do mäsa z chuťou pustil. Pozrela som sa na ceduľku na jeho voliére na ktorej písalo jeho meno Sohan. Tú ceduľku som si prečítala asi milión krát ale mám to rada. Keď som mu vyčistila voliéru a odpad vo fúriku vyniesla na kopu hnoja za ZOO, bolo už 11 hodín a prichádzali prví zamestnanci. Na poriadku som si dala extra záležať, kvôli inšpekcii, a aj kvôli tomu že tento mesiac mi služba skončila. Striedame sa s jedným dotieravým dievčaťom z Floridy. Na mesiac príde za rodinou k nám do Oregonu a rovno tu brigáduje. Započula som smiech a rozhovor zamestnancov.
Po inšpekcii bolo už 12 hodín a od toľkej námahy som poriadne vyhladla. Vošla som do hlavnej budovy a ohriala som si špagety. Milujem špagety. Do budovy vošiel Mike.
"Dobrú chuť Levi, ako sa ti dnes darilo z kŕmením a prataním?" Mike bol môj šéf. Dnes sa tu ukázal kvôli inšpekcii. Bol milý a veľmi zhovievavý.
"Všetko v poriadku, žiadne problémy." usmiala som sa a nabrala si veľkú vydličku špagiet.
"To som rád pretože aj výsledky z inšpekcie dopadli výborne. Odviedla si skvelú prácu." potľapkal ma po ramene a vyšiel z budovy.
Keď odišiel, rozhodla som sa poprechádzať a navštíviť rôzne zvieratá. Mala som ešte pol hodinu takže som zamierila k ťavám. Naťahovali svoje dlhé krky ku mne a čakali odo mňa nejakú dobrotu. Odtrhla som im veľký trs púpavových listov, na ktoré nedosiahli a rozdelila ich spravodlivo medzi všetky. Potom som sa len tak prechádzala po areáli a obdivovala krásu tohto pozemku. Cez leto to tu je krásne. A skrášľuje to aj pocit, že škola skončila. Môj posledný ročník na gymnáziu je tu. Toto leto nemám veľké plány. Ja vždy dúfam že príde niečo samo.
Spoza brány som začula trúbenie. Thomas. Prezliekla som sa rýchlosťou blesku a schmatla môj batoh. Thomas už divoko trúbil a prestal až keď ma uvidel. Otvorila som dvere a nasadla do auta.
"To ti to tak trvá, je 15 minút po jednej!"
"Veď vieš že niesom dochvíľna, tak sa nenaparuj a choď." založila som si ruky tak ako to robia malé, nahnevané deti. Thomas sa po pól ceste rozosmial svojím zvonivím hlasom ktorý je veľmi nákazlivý a tak som to nevydržala ani ja.
Cesta domov zbehla rýchlo. Vystúpila som z auta a odcupkala ku bráne. Skôr ako som Thomasovi otvorila veľkú bránu aby mohol zaparkovať auto do garáže, som sa pozrela do schránky. Bol v nej list. Pre mňa. Otvorila som ho a začala čítať. Keď na mňa Thomas zatrúbil, nereagovala som. O MÔJ BOŽE. Začala som vískať od radosti.
Takže, skúšam písať novú knihu, musíte sa prekusať začiatkom, ale ja viem že to zvládnete, to je všetko, vaša LENNEY 😘😘😘
P.S: Ďakujem Emke, ktorá skoro zomrela tými chybami, čo opravovala. 😍😍😍😍
