Keď minulosť stretne prítomnosť

10.Kapitola

-Brooke-

„Ak pôjde všetko hladko, pozajtra ráno som v Oregone," povedala som pozerajúc sa na náš posledný západ slnka v tejto čarokrásnej krajine. Ani sa mi nechcelo veriť ako rýchlo ten týždeň ubehol. Zajtra ráno sme už mali letieť späť, pričom ja som Indii nechcela dať zbohom ani náhodou. Keby sa dá, zostala by som ešte minimálne mesiac. Aj viac, keby je tu s nami aj Austin. On mi neskutočne chýbal a bol zjavne jediný dôvod, pre ktorý som sa tešila späť. „A pochybujem, žeby Renému vadilo ak pôjdem k tebe a nie s ním."

„Musí pochopiť, že keď ťa mal doteraz pre seba on, som na rade ja."

„Ale...vážne?"

„Vážne. Veľmi mi chýbaš." Pousmiala som sa nad jeho slovami, pričom som chvíľami nemala jasné, z čoho sa tešiť viac. Či z pohľadu na Naí Dillí, ktoré bolo ako z rozprávky, alebo z pohľadu na Reného ktorý si spokojne s vyloženými nohami popíjal pivo. Veľmi mu táto dovolenka prospela a videla som, že je oveľa viac oddýchnutý, hoci som mu veľmi pokoj nedala. Stále sme lietali hore-dole, našla som kopu krásnych pamiatok a miest kam sme museli ísť, obchody ktoré som musela navštíviť a tak.

„Nabudúce keď prídeme, už pôjdeš s nami. Musíš to tu vidieť na vlastné oči."

„Možno keď vyhrám v lotérii," odvetil so smiechom.

„Alebo nebudeš tvrdohlavý a dovolíš mi, aby som zaplatila za teba."

„Áno, lebo ja s tebou chodím len preto, aby som sa priživoval na peniazoch tvojich rodičov, však?" S úškrnom som pokývala hlavou. Aj teraz som chcela aby šiel s nami. No nezhodli sme sa práve na tejto téme. Výslovne mi zakázal, aby som za neho niečo platila a sám toho pochopiteľne toľko nemal. Zas mu šéf neplatil toľko, aby si chlapec len tak odišiel na druhý koniec sveta. Navyše keď mali koncom mesiaca vo firme problémy a každému meškala výplata, ktorú dostali ešte aj o niekoľko percent nižšiu. „Ak si to budem môcť dovoliť, určite pôjdem. Dovtedy mi postačia fotky."

„Tých urobil René až-až. Jeden večer nám na ich prezretie ani nebude stačiť." Okamžite sa za mnou otočil, načo som ho obdarila žiarivým a vďakou naplneným úsmevom a znova uprela pohľad na horizont. Slnko sa za neho už skoro úplne schovalo, pričom mesto ponorilo do krásneho sýto oranžového, až miestami červeného svetla. Akoby v týchto končinách ešte aj slnko inak zapadalo. Pokojnejšie, hoci sme boli v najrušnejšej metropole celej Indie. Malo veľa chýb, veľa chudoby a zanedbaných častí, ale ktoré veľkomesto ich nemalo? Dokonca aj omnoho vyspelejšie mestá v USA trpeli podobnými, občas horšími nedostatkami.

„Prespíš potom u nás?"

„Ale? Už si spal pridlho sám?"

„Dalo by sa tak povedať. Claire bude mať teraz navyše celý týždeň nočné, takže..." Keby spolu hovoríme osobne, zjavne by som ho bola plesla po hlave. Na to, že vyzeral na slušného nevinného chlapca, dosť často mával podobné návrhy. Alebo sa vyjadril rovno k veci a mne nezostávalo nič iné ako sa snažiť nesmiať na jeho priamočiarosti. V istom smere som ešte nikdy hádam nestretla nikoho ako on.

„Ako sa má Clara? Posledne dva dni sme si moc nepísala."

„Keď sme ju tam nechávali, bolo jej už lepšie. Chodila mame pomáhať do kvetinárstva, takže...hádam bude teraz na dlhšiu dobu pokoj. Vážne ju tak skoro nechcem zas vidieť v stave v akom bola keď sme prišli." Radšej som si to nechcela ani predstaviť. Priveľmi som nemala šancu byť s ňou počas mánie, ale zjavne to bolo dobré. Bola som skôr zvyknutá na tú pokojnú, uplakanú Claru alebo tú, ktorá si aspoň troška dokázala užívať život. „Hovoril som jej, aby niekedy prišla na týždeň k nám. Mohli by sme si spolu niekam zájsť."