Keď minulosť stretne prítomnosť

82. Kapitola

-Maxim-

„Nechcel si mi náhodou pomôcť s pečením?" opýtala sa Katya sladko, keď si ľahla ku mne. Mal som po posteli rozhádzaných milión papierov z morskej biológie. Zajtra ma čakal dosť veľký test, pričom ja som bol nenormálne pozadu. Zašiel som za profesorom, s trocha ťažkým srdcom mu naklamal, že som bol dlho chorý a preto som toľko chýbal a vypýtal si od neho všetky učivá od začiatku semestra. Bol to hrozne milý a ochotný človek, ktorý mi vyšiel v ústrety a poskytol všetko potrebné. „Prvá várka je už hotová, takže sa môžeme pustiť do zdobenia. Polevy som už namiešala."

Unavene som zodvihol hlavu z vankúša a načiahol sa po okuliaroch. Dal som si chvíľku pauzu, no skoro som počas nej zaspal aj napriek tomu, že som počúval ako Katya pobehuje hore-dole po kuchyni. Celý byt pritom rozvoniaval sladko ako pekáreň. „Neviem zdobiť koláčiky." Určite s tým počítala, lebo nado mnou len so smiechom pokývala hlavou a následne sa sklonila pre pusu. „Ešte ich nedajbože pokazím."

„Tak budú pokazené. Na ich chuti to nezaváži."

„Budeš chcieť jesť aj škaredé koláčiky?"

„Budú od teba, čiže žiadny problém nevidím." Spokojne som sa nad jej odpoveďou usmial a poriadne si ju privinul k sebe, nech jej ani nenapadne niekam ísť. Skončili sme napoly ležiac na mojich papieroch, ktoré mi však boli v tej chvíli úplne ukradnuté. Tento semester ma škola absolútne nezaujímala, všetky prednášky mi prišli ako prechádzka peklom a testy o to viac. Asi toľko k slovám, že na vysokej sa človek už počas roka toľko učiť nemusí. Jasné, možno ak si vyberie odbor, kde dostane diplom kvázi za nič. „Cez víkend budeš asi s Clarou, čo?"

„Chcel by som vás konečne normálne zoznámiť, keďže minule to moc slávne nedopadlo." Pretočila pri mojich slovách oči, hoci vina bola v tomto prípade na jej strane. To ona ma nepustila k slovu a nedovolila mi nič vysvetliť. „Nehovorím, že musíte byť kamarátky, ale chcem, aby ste sa aspoň poriadne stretli. Obe pre mňa znamenáte veľmi veľa a nechcem, aby bolo medzi vami dusno." Aj tak som jej chcel nejako dať najavo, že počas týždňa sa budem snažiť tráviť veľa času s Clarou. Nemal som ani poňatia, kedy sa potom uvidíme, hlavne ak pôjde za Roderickom, a tak som si ju chcel poriadne užiť. „A snáď nebude vadiť, ak s ňou budem tráviť trocha viac času."

„Nikdy som nebola ten typ, ktorý potrebuje toho druhého človeka vo vzťahu nejako riadiť alebo kontrolovať. Verím ti, že si natoľko rozumný, aby si nestváral nejaké hlúposti, ktoré by ma nahnevali." S maximálne sladkým úškrnom mi pravou rukou prehrabla vlasy a obkročmo si na mňa sadla skôr, než by som sa bol nazdal. Bolo úžasné prísť domov zo školy a nájsť ju už tu, ako si pobehuje po kuchyni a chystá cesto na koláčiky. Angličtina im dnes skončila skôr, ruština sa zrušila úplne, čiže mala náskok, než som si ja zašiel vytlačiť súbory od profesora a než som potom prišiel. V Budapešti sa medzi nami zmenilo veľa vecí, no od príchodu späť som mal pocit, že to nikdy medzi nami lepšie nebolo. „Ak ma vo svojom živote naozaj chceš, budeš sa podľa toho aj chovať. Ak nie, urobíš niečo ako Lauren a tým pádom si u mňa nadobro skončil." Zrazu s úplne kamennou tvárou sa rukami zaprela do mojej hrude a zapozerala sa mi do očí.

„A práve na takúto chybu z mojej strany ona čaká."

Neveriacky sa pousmiala. „Snáď si nemyslí, že ju ešte niekedy pustím späť do svojho života." Hneď nad svojimi slovami aj pokývala hlavou a pomaly sklonila ku mne hlavu. Zavrel som oči v očakávaní pusy, no tá neprišla ani po niekoľkých sekundách. „Druhú šancu nedostane ani keby sa na hlavu postavila, jasné?" Prikývol som. „A ty si nad ňou nebudeš lámať hlavu. Chcem teba a tým to hasne."