Keď minulosť stretne prítomnosť

49.Kapitola

-Maxim-

„Pokojne sa posaď, alebo si môžeš aj ľahnúť. Clara to tak stále robila," povedal pán Morisson s úsmevom, pozorne ma sledujúc ako si vešiam koženú bundu a vyzúvam topánky. Nervozita mnou lomcovala už od rána, ale...dnešok sa zaobišiel zatiaľ bez niečoho horšieho. Okolo obeda mi síce prišlo zle, ale žiadny extrém. Vypýtal som sa na pár minút z prednášky, na chodbe popadol dych a potom som zvyšok už nejako vydržal. Morskú biológiu nám našťastie na dnes zrušili, čiže po chémii som mohol v pokoji zamieriť späť na byt a oddýchnuť si. Noc bola pomerne náročná, nespal som dokopy viac ako možno tri hodinky.

Čo ale bolo najhoršie? Že toto tu mi prišlo ako peklo samotné. Darmo som tu už bol...raz kvôli Clare, druhýkrát skôr kvôli sebe...stále ma to tu na smrť desilo. A pritom sa jednalo o útulný dom, patriaci veľmi milému človeku, ktorý bol zrazu moja jediná nádej. „Koľko to asi bude trvať?" Nervózne som si už asi po piaty raz napravil okuliare a až potom sa posadil. No aj to na úplný kraj sedačky.

„Jedno sedenie trvá zväčša tú hodinku, niekedy dlhšie, poprípade aj kratšie. Kto ako potrebuje a čo ja sám uznám za vhodné. Mám na teba celý zvyšok večera, čiže..." Myslel som si, že ma bude nasledovať, ale on podišiel radšej ku kuchynskej linke a dal variť vodu. „Dáš si čaj?"

Prikývol som. „Ďakujem." Prsty pravej ruky mi po chvíľke zablúdili do vlasov, ktoré však zostali určite strapaté aj naďalej. „Hádam, že aj Clara stále súhlasila s čajom, však?"

„Ona hneď od prvých sedení. Potom som sa jej už ani nezvykol pýtať."

„Hnevá ma, ako som sa k nej naposledy zachoval. Vyhodil som ju, keď mi chcela v podstate pomôcť."

„Niečo mi spomínala." Nevenoval mi ani jediný pohľad, až keď sa prišiel posadiť a na stôl pred seba položil dve šálky. Parilo sa z nich, čaj bol veľmi horúci, no ja som šálku aj tak okamžite vzal do rúk. Potreboval som sa proste niečoho držať. Na upokojenie, hoci tu nebolo nič, čoho by sa bolo potrebné obávať. Budeme sa len rozprávať. Nič viac. Ublížiť mi nechce nikto. „Chceš si pohovoriť aj o nej?"

„Nie, teraz nie." Ja som si nebol istý, či vôbec o niečom hovoriť dokážem. Prišlo mi, že ako náhle mi dá priestor na rozprávanie, nevyjde zo mňa ani slovo. Budem pred ním sedieť ako kopa nešťastia, ktorá potrebuje pomoc, ale nebojuje o ňu. Ktorá sa necháva životom nakopať do prdele na dennom poriadku a potom vešia hlavu nad svojim pohnojeným osudom. „Čo vám o mne povedala?" Neexistovalo, aby niečo nespomenula. To by proste nebola ona, ak by sa mi nepokúšala pomôcť. Moja drahá Clara.

„Dôležité je, čo mi o sebe povieš ty, Maxim." Pozorne ma sledujúc sa pohodlne oprel vo svojom kresle, tiež berúc do rúk šálku. Zo všetkých skúseností z detstva som od tohto celého mal iné očakávania. Čakal som na jeho stole stohy papierov, nejaké hlúpe dotazníky, ktoré mi dá vyplniť a potom si bude zapisovať každé moje slovo, ktoré v ňom vyvolá nejaké pochybnosti. Čakal som skutočne všetko, len nie takúto uvoľnenú atmosféru. „Daj si načas, ak to potrebuješ. No keď začneš, neprestaň, kým zo seba nedostaneš všetko."

„Keď ono je toho tak pekelne veľa." Pevne som stisol sánku, až ma z toho zaboleli zuby. Teplý hrnček mi hrial dlane a dával nejaký ten podnet, na ktorý som sa mohol sústrediť. „Všetko je ako postavené na hlavu."

„Budeš starší brat, čo?" V momente ma úplne vystrelo, div som nepustil šálku z rúk. Jasné, že mu to povedala. A to bolo úplne v poriadku. No keď som tie slová počul...starší brat... „Chcel si niekedy súrodenca?" Mohol vedieť, že toto je kameň úrazu? Že týmto zistením sa môj život obrátil hore nohami? Clara to vedela. Povedal som jej toho toľko, koľko som vládal. A zvyšok si zjavne veľmi šikovne domyslela.