Výkriky predstáv || boyxboy

vii. | one call away

Po prechádzke sa celá rodina vrátila domov a spoločne sa naobedovali. Potom, namiesto toho, aby sa Noah znovu zavrel do svojej izby a počúval hudbu, rozhodol sa stráviť trochu času so svojou štvornohou kamarátkou. Trval na tom, že mu prospeje byť von. Predsa len, počúvanie tej istej hudby stále dookola ho už prestávalo baviť.

Ľahol si do trávy, Artemis si ľahla vedľa neho a on ju škrabkal po mäkkej srsti. Premýšľal o všetkom a o ničom. Pomaly si zvykal na skutočnosť, ktorú ešte pred chvíľou nemohol zniesť a to bol uňho veľký pokrok.

O pár minút ho zavolala mama, pretože mu vraj volalo nejaké neznáme číslo. Hneď sa postavil zo zeme a jeho srdce sa výrazne zrýchlilo. Nevedel prečo, no usiloval sa neprikladať tomu žiadnu vážnosť.

Vedel, že človek, ktorý mu volá, je Finn - jeho rodičia predsa boli doma a Finn bol jediný ďalší človek, ktorý mal jeho číslo.

Rozbehol sa dnu a hneď zobral svoj mobil. Chvíľu váhal, no napokon zodvihol.

„Haló?" ozval sa nervózne.

„Noah? Tu je Finn."

„Mhm... ahoj."

„Len som ti chcel navrhnúť, žeee... no, posledné dni sa dosť nudím a nemám čo robiť, nemohol by som sa zajtra poobede zastaviť?"

„Ehm, jasné. Kľudne príď."

„Fajn, vďaka... tak to je asi všetko. Maj sa."

„Čau... asi..."

Noah zložil a hodnú chvíľu sa pozeral do steny. Uvedomil si, že tento rozhovor bol jeden z najtrápnejších, ktoré v živote viedol. Nemal rád telefonáty a už vôbec nie s ľuďmi, ktorých sotva poznal.

Vyšiel von z izby a tam ho už čakala jeho mama so silnou zbraňou v podobe miliónov otázok.

„Tak čo?" vyzvedala.

„Čo by malo byť?"

„Načo ti volal?"

„Ako vieš, kto to bol?" čudoval sa Noah.

„Je mi to jasné. Trochu som zapojila mozog a bolo," zasmiala sa, „tak čo?"

„Zajtra tu príde," odpovedal Noah nervózne.

„Super!" zvýskla pani Kellerová. Bola rada, že jej syn si našiel aspoň jedného kamaráta, ktorému nevadí, že je slepý. Síce by bola radšej, keby to bolo dievča, nuž dúfala v to, že sa pomaly dopracuje aj k tomu. Len sám Noah vedel, že to brala až moc vážne.

Celé poobedie a večer strávil pri svojich rodičoch, s ktorými sa celkom zblížil. Rozprávali sa a pozerali nejaké filmy - teda, Noah počúval.

Naskytla sa mu skvelá príležitosť povedať im to, čo pred všetkými už takmer rok tajil. Bolo to síce ťažšie, než si myslel, no inú príležitosť nemal a tušil, že tak skoro ani mať nebude.

„Mami, oci... potrebujem sa s vami porozprávať," začal.

„Iste, čo sa deje?" spýtala sa pani Kellerová starostlivým tónom a všetci stíchli. V miestnosti panovala nepríjemná atmosféra a napätie medzi štyrmi členmi rodiny by sa pokojne dalo krájať.

„Ja..." pokračoval, ale sekol sa. Nebol schopný povedať im to. Mal to ľahšie, pretože sa im nemusel a zároveň nemohol pozerať do očí, ale aj tak to nemohol vysloviť nahlas. V jeho hlave to totiž znelo oveľa lepšie.

„Stalo sa niečo?" pridal sa do rozhovoru Noahov otec.

Rodinnú chvíľku však prerušilo zvonenie mobilu, ktoré sa rozliehalo po celom dome. Noahova mama sa zdvihla z gauča.

„Počkaj, zlatko. Musím to zdvihnúť," povedala a odkráčala do kuchyne, v ktorej zvonil mobil.

Noah ostal sedieť a premýšľal, ako by im to mohol povedať. V konečnom dôsledku sa rozhodol, že to nechá na inokedy, kým v tom nebude mať on sám jasno. Samovražedné myšlienky boli totiž častokrát nekonečnými bludiskami a zároveň nejasnými hádankami.

Pani Kellerová vbehla do obývačky s vystrašeným výrazom a to všetkých vytrhlo z rozmýšľania.

„Davisovci mali po ceste autonehodu."