Výkriky predstáv || boyxboy

ii. | try

Prstom prešiel po svojej pokožke na tvári snažiac sa zakryť nepeknú jazvu, ktorá zdobila jeho ľavé líce. Ten okamih si pamätal do posledného detailu. Okamih, kedy ho veľké plamene pripravili o zrak.

Rukou nahmatal svoju palicu a zodvihol sa z postele. Na stole našiel svoje slnečné okuliare, ale nezobral ich. Rodičia mu ich kúpili v deň, kedy sa to stalo - vraj, aby sa cítil pohodlnejšie. Avšak on ich nikdy nenosil. Nehanbil sa za to, čo sa mu stalo. Chcel všetkým ukázať, že aj napriek tomu, že nevidí, sa snaží ostať silným.

Opatrne sa vybral po schodoch dole a následne za sebou zabuchol vchodové dvere. Trvalo mu asi minútu, kým našiel kľúčovú dierku, aby mohol zamknúť, no akonáhle sa mu to podarilo, vydal sa preč.

Prvý prechod pre chodcov zdolal bez problémov, predsa len sa sústredil na zvukové stopy, vďaka ktorým vedel, kedy má prejsť. Druhý prechod, to už bol ťažší oriešok.

Nekonečná premávka mu nedovoľovala sústrediť sa. Dokonca tam bol hluk, ktorý všetko len zhoršoval, nakoľko centrum mesta nebola pre nevidiacich žiadna sranda.

Mal pocit, že počuje signál pre chodcov, a tak sa sebavedome vybral dopredu. Vtom však pocítil silný stisk na jeho ramene a prudké potiahnutie dozadu.

Zatackal sa, nedokázal sa udržať na nohách. Spadol na zem a palica mu vypadla z ruky. Nechápal, čo sa deje. Spanikáril a snažil sa postaviť na nohy, ale vzápätí mu niekto podal jeho palicu a pomohol mu vstať.

„Si v poriadku?" ozval sa mužský hlas.

Noahovi prišla táto situácia trápna. Ani nevedel, či náhodou nie je otočený chrbtom k človeku, ktorý naňho prehovoril, pretože to by preňho bolo totálne neetické a trápne.

„Um... ja... myslím, že áno. Ď-ďakujem," vykoktal zo seba.

„Nabudúce by si mal lepšie počúvať," skonštatoval chlapec pred ním.

„Ja... myslel som si, že... to je jedno. Ďakujem vám," odvetil Noah.

Chlapec pred ním sa pousmial. „Nemusíš mi vykať."

„Ehm..." zamrmlal Noah, no žiadnej spätnej väzby sa mu už nedostalo. Ostal tam stáť pre prípad, že by sa chlapec vrátil a ešte niečo povedal, no po chvíli to vzdal.

Bol nesmierne vďačný, že mal takéto šťastie. Že ho Boh opäť ochránil pred prípadnou smrťou, ktorá sa po ňom tak často načahovala. Chcel sa chlapcovi odvďačiť viac, než len hlúpym „ďakujem," no dotyčný o to očividne nestál. A tak sa pobral ďalej.

Tentokrát sa mu podarilo bezpečne prejsť cez prechod a namieril si to k paneláku, ktorý bol na rohu rušnej ulice. Nepotreboval palicu, aby tam trafil - cestu si pamätal perfektne. Nebolo to až tak dávno, čo stratil svoj zrak, takže mal šťastie, že poznal každú uličku mesta, v ktorom celý život býval.

Zaklopal na drevené dvere, z ktorých počul niekoľko hlasov. Z dverí hneď nato vyšla staršia pani, ktorá v ruke držala vodítko, ktoré zabezpečovalo, aby zlatý retriever neušiel.

Pes veselo zabrechal a pani sa milo usmiala, hoci vedela, že ju Noah nemôže vidieť.

„Už sme ťa čakali. Artemis sa ťa nemohla dočkať," povedala.

„Ďakujem, pani Reedová," odpovedal chlapec. Pani mu podala vodítko so psom, ktorého predné labky vyskočili na Noahovo stehno. Noah svoju fenku poškrabkal za uchom a usmial sa.

„Dávaj si pozor cez cestu, Noah. Tvoja matka urobila riskantné rozhodnutie, keď ťa tu poslala."

„Keby mohla, prišla by sama. A dával som si pozor," odvetil pohotovo. Rozlúčil sa s priateľkou svojej starej mamy a spolu so svojou štvornohou kamarátkou sa vydal domov.

Vydýchol si, keď sa dostal k svojmu domu. Odomkol dvere a pustil svojho psa.

„Noah! Si celý, chvalabohu," nadšene vyhlásila opatrovateľka jeho mladšej sestry. Noah jej venoval letmý úsmev a pobral sa do svojej izby.

Stále premýšľal nad tým, čo sa v ten deň stalo. Nad hlasom chlapca, ktorý mu zachránil život, nad tým, ako asi vyzeral. Nad tým, ako hlúpo muselo vyznieť jeho poďakovanie a nad tým, že už nikdy to nebude môcť zopakovať, aby to vyznelo tak, že si to aspoň trochu vážil. A dokonca aj nad tým, že keby nebolo toho cudzinca, mohol byť mŕtvy... skutočne mŕtvy.