Dievča so spomienkami

2

Znova je v poriadku. Kráča po ulici. Nič nevidieť.
Síce má hlavu sklonenú a uprene hľadí na svoje čižmy. Ale to nieje nič nezvyčajné.

Nik ale nevie prečo tú hlavu nemôže zdvihnúť hore a pozrieť sa pred seba.

Zas by prišla bolesť. Ona to vie. Bolí ju to že si nemôže zaspomínať. Ale vie že to boli menej ako spomínať.

Počuje svoje meno. Niekto sa smeje. Robia si z nej posmech. V strede mesta. Hlas tak uštipačný, pichľavý. Bodá ju. Bolí ju to.

Nie, nie, nie! Ja nechcem ! Stačí!! Počujete ..... STAČÍ ! Dosť, dosť ..............

DOSŤ!!! teraz to už nepočuje len ona. Počujú to všetci.

Zľakne sa svojej odvahy.

Zdvihne hlavu.

To nemala robiť.

Spomienka. Bolesť.

Krásny slnečný deň. Mamka a ocko sa držia za ruky. Ja mám v ruke Tediho vôdzku. Prechádzka. Smerujeme k fastfoodu. Odnášame si hranolky. Mamka s kečupom,ocko na poli tatárska omáčka a kečup a ja to isté.
Sadneme si na lavičku. Tedimu dávame čisté hranolky. Raz ja, raz mamka. Ocko sa hnevá. Do očí mi svieti slnko. Som z toho nervózna a tak ockovi nechutné odpoviem na otázku......

Bolesť, bolesť, bolesť. Výčitka, úsmev,slza, bolesť, bolesť.........

Znova skloní hlavu. Odíde preč. Ide "domov".
Chcela si ísť spraviť radosť. Kúpiť si hranolky. Tentoraz bez kečupu aj bez tatárskej.

Ale odišla. Bežala. Priam uháňala. Aby bola čím skôr doma. Nechcela plakať na ulici.

Len čo zatvorila vchodové dvere. Prišlo to. Najskôr si kľakla na kolená. Slzy sa jej kotúľali po lícach a dopadali na zem.

Pri tom ako sa pozerala na zem prišla jej do hlavy ďalšia spomienka.

Ocko zametá podlahu. Pozerám sa naňho.....

Dosť! Stačí! Ja už nechcem žiť!......
Kričala. Veľmi. Cez vzlykanie ju nebolo rozumieť. Nevládala. Ľahla si na zem a plakala.

Potom sa jednoducho postavila a nemyslela na nič. Jej hlava bola prázdna. Inak by asi zomrela.

______________________________________

Ďakujem za prečítanie.