Tajomstvo Aleje

1. príliš pokojná cesta

Aký krásny môže byť tmavý les za západu slnka! Farby ako oranžová a ružová sa jemne miešajú, akoby bola príroda dokonalý maliar. Slnko presvecuje drobné konáriky stromov a ich listy zvláštnym, takmer záhrobným spôsobom. A celý tento úkaz sa opakuje každý deň.

My, márnotratní ľudia, ktorí sa vozia v honosných kočiaroch si nevšímame tieto malé radosti. Možno ak by moji rodičia toľko nepracovali a registrovali by krásne detaily, nezomreli by tak skoro.

A ja by som nemusela ísť k tete až kdesi ku lesom Te Wahipounamou. Slečna Blackbridgová mi hovorila, že je tam nádherne. Ale ja si myslím, že sa ma snažila len utešiť. Ako by to mohla vedieť, keď tam nebola?

Slečna B., kočiš a ja sa terigáme po lesnej ceste k sídlu rodiny Vittiovcov. Som zvedavá aké to tam bude. Či to bude útulné, alebo skôr moderne zariadené. Zariadenie domovu prezrádza veľa o ľuďoch čo v ňom žijú.

Domov. To slovo mi hlasito rezonuje hlavou. Budem to miesto nazývať svojím domovom? Bude sa mi páčiť? A čo ak ma neprijmú?

Nad takýmito otázkami som premýšľala prakticky celú cestu. Podľa slečny B. to bolo úplne normálne, vzhľadom na to, že som tetu Lyreu videla, keď som bola v kolíske.

Mala som na sebe svoje najlepšie oblečenie pozostávajúce z husto nariasenej sukne a zladeného živôtika. Farebne boli šaty modré s nádychom do zelena. Bola to moja obľúbená farba.

Uprene som hľadela pomedzi stromy, len aby som zahnala stres a myšlienky na novú rodinu. Dlhé minúty sa nič nedialo, keď som zrazu predsa len niečo zazrela. Alebo niekoho.

Bola odetá v bielej nočnej košeli. Nemohli to byť šaty, tým som si bola istá. Boli príliš tenké a odhaľujúce. Dievča bežalo a stále sa obzeralo dozadu. Niekto ju zrejme prenasledoval. Za pár sekúnd zmizla. Ale čo by v tejto pustatine robilo mladé dievča v nočnom úbore? A kto by ju prenasledoval?

Zdá sa, že Mesačná Aleja bude skrývať viac tajomstiev než sa na prvý pohľad zdá.