Dievča,ktoré neverilo na pravú lásku

7

"Ellie."
Skonštatovala som viac menej šokovane,zatiaľ čo moja kamarátka dôležito stála v chodbe a podupkávala si nohou.
Vitaj Ellie,ktorá bude vyzvedať,kým sa nedozvie aj to čo sa nestalo.
"Žiadne Ellie,Audrey,kedy si mi chcela povedať,že niekoho máš?"
Niekto iný by na mojom mieste ostal šokovaný alebo by len nechápavo stál a hľadel pred seba.
Ja som sa však musela zasmiať.
A to teda z chuti.
Kedže je moja fantázia pestrá,prišlo mi naozaj vtipné vidieť mňa a Owena,ako pár.
Ešte keď o ňom neviem skoro nič.
A tak som tu teraz bola jediná,ktorá vyzerala ako blázon.
Ellie na mňa nechápavo hľadela a na tvári mala vážny výraz.
A Owen?
Ten tam len tak stál a snažil sa nesmiať.
Kútiky úst sa mu ťahali dobre,že nie po obočie.
Veľmi dobre sa na nás zabával,blázon.
"Asi by som vás mal nechať sa porozprávať."
So smiechom sa na nás otočil už obutý Owen.
Len som na tú jeho usmievavú tváričku zazrela,ale so súhlasom som prikývla.
"Tak sa vidíme neskôr."
Kývol na mňa hlavou a zmizol niekde v uliciach.
Len teraz prichádza hrôza.
"Tak toto mi vysvetlíš Audrey."
Urazene na mňa povedala Ellie predtým,ako zmizla v kuchyni.
Tá malá sviňa nás zas vyžiera.
S nádychom,pripravená čeliť jej nehorázne otravným otázkam o ničom,som prešla do kuchyne.
Ellie už samozrejme sedela za stolom s polovicou jedla z chladničky a pochutnávala si na tom.
Celou svojou váhou som sa hodila na stoličku oproti nej a venovala jej svoju pozornosť.
Tá však venovala pozornosť jedlu.
"Hádam ma teraz neignoruješ."
"Nie."
"Klameš."
Vedela som to.
Poznám ju.
Vždy sa na mňa urazí,keď jej nepoviem niečo čo je pre ňu dôležité.
"Áno,klamem! Ani ty mi nehovoríš pravdu!"
Rozkričala sa na mňa Ellie,čo ma úprimne šokovalo.
"Čo som ti zas zatajila?"
"Že si niekoho spoznala!"
"Ale ja som nikoho nespoznala. Ani neviem,kto ten chlapec poriadne je."
Bola som zo seba prekvapená,aká kľudná som ešte dokázala byť.
"Tak prečo bol u teba doma,keď ho nepoznáš?"
Nato,že je blondína je celkom chytrá.
"Pozri,viem,ako sa volá,kde býva,mám jeho číslo. To je všetko."
"To je všetko?! Však vieš všetko čo treba."
Prekvapene som na ňu pozrela.
To snáď ani nemyslí vážne.
Preboha.
"Ellie,pre mňa to všetko nie je. Pre mňa to je nič."
"A čo čakáš,že ti dá jeho rodné číslo?"
"Nie,ale ak ho mám spoznať,chcem vedieť všetko."
"Však vieš,kde býva,vieš koľko má rokov..čo ešte chceš?"
"Chcem vedieť všetko. Chcem vedieť čo ho donúti plakať. Čo ho donúti smiať sa. Chcem byť pri ňom vo chvíli,keď mu bude najhoršie pretože chcem zistiť,ako mu zlepším náladu. Chcem zisiť,aké je jeho najobľúbenejšie miesto,kam chodí,keď chce byť sám..."
Bez dychu som hovorila všetko čo som mala na rozume.
Všetko čo ma napadlo,keď som si v hlave predstavila jeho.
Keď som ho videla pred sebou.
"Audrey,ty s ním chceš mať vážny vzťah?"
"Čože?! Jasné,že nie preboha."
"Tak prečo tak hovoríš?"
"Ako?"
"Ako keby si chcela."
"Ellie,len som hovorila o tom,ako si spoznávanie predstavujem."
"Len aby,nie som si tým istá."
"Ty si nie si istá skoro stále."
"Ale netrep prosím ťa."
Jej smiech mi bol istotou,že je spokojná s týmto rozhovorom.
A ja vcelku tiež.
Stále mi však idú hlavou tie fakty,ktoré mi povedal Owen.
Nie,nie som kvôli tomu urazená ani mi to nijak neublížilo.
Možno,teda určite ma len dostali tie slová.
Bol prvý,kto mi povedal pravdu takto nahlas.
Kto skonštatoval pravdu len vďaka návšteve mojej izby.
Mňa by zaujímala len jedna vec.
Čo bude ďalej?