Dievča,ktoré neverilo na pravú lásku

24

"Asi je zbytočné pýtať sa ťa ako ti je, však?" Hodí na mňa smutný pohľad mamka opretá o kuchynskú linku so šálkou jej obľúbeného čaju. 
Zastanem na prahu kuchyne a smutne na ňu pozriem. Trápi ma, ako sa trápi len kvôli mne. Je to nespravodlivé. 
"Je mi fajn mami, dobre?" 
Pozriem na ňu s malým úsmevom, ktorý by jej mohol dať nádej. Prázdnu šálku položí do drezu a podíde ku mne. Silno ma objíme a pobozká  na vrch hlavy. 
"Idem do práce. Dávaj tu na seba pozor, dobre?" 
Chytí moju tvár do rúk a veľavýznamne na mňa pozrie. 
"Dobre." 
Usmejem sa, aj keď obe dobre vieme, že je to len umelý úsmev, ktorý má zakryť fakt, ako na nič sa cítim. 
Hneď ako mamka odíde z kuchyne, unavene si sadnem za stôl a hlavu si zničene položím na stôl.  Dvakrát ňou tresnem o drevenú dosku, ale keď mi dôjde, aké následky by to mohlo mať, prestanem. Postavím sa od stola a bez toho, aby som dnes ráno navštívila kamarátku chladničku prejdem na chodbu. Srdce mi prestane biť v momente, kedy uvidím pred dverami malej chodby stáť tiež unavene vyzerajúceho Owena. 
Vyľakane na neho pozriem. 
"Z kade si sa tu nabral prosím ťa?" 
Pozriem za neho, no žiadne známky po vlúpaní nezaznamenám. 
"No však z domu." 
Pozrie na mňa, akoby som bola posledný druh dinosaura žijúceho v tejto dobe. 
"Myslela som, ako si sa dostal sem dnu."
Rukami poukážem na okolie v ktorom sa nachádzame. Owen len mykne plecami.
"Však cez dvere." 
"Ale nikto ťa nepustil." 
"Pustil som sa sám, viem že mávate vždy odomknuté." 
Chápavo prikývnem a neriešim to, že sa mi sem práve niekto vlúpal. Aj keď ten niekto je stále osoba, ktorú neskutočne milujem a chýba mi jeho prítomnosť. 
"A čo tu robíš?" 
Odrazí sa od steny, kde bol opretý a podíde ku mne. 
"Prišiel som ti skaziť tvoje plány nato, aby si ma opustila." 
Usmeje sa, ale mne do úsmevu teda nie je. So slzami v očiach na neho pozriem a neschopná jediného slova pokrútim hlavou. 
"Audrey,  len ma počúvaj, dobre?" 
Odvrátim pohľad, ale znova prikývnem. 
"Viem čo si myslíš. A viem aj to, že je to totálna blbosť. Vlastne väčšiu blbosť som nepočul. Myslíš si, že ma zraňuješ len preto lebo sme raz niečo obaja posrali? Zranili sme sa navzájom, ale to sa niekedy stáva. Dokonca aj niekomu tak úžasnému ako my," s úškrnom na nás poukáže," ale to nie je dôvod na to, aby sme sa od seba odlúčili a ničili sa navzájom tým, že nebudeme spolu, aj keď sa milujeme viac než by bolo vhodné." 
Podíde ku mne ešte bližšie, vlastne úplne blízko.Moju uplakanú tvár chytí do dlaní a pohľad upriami do mojich očí. 
"Je mi jedno čo si myslíš, fakt. Pretože ja viem, že bezo mňa ti bude tak isto zle ako mne bez teba. Je mi jedno koľkokrát sa zraníme, pretože viem, že to nebude bolieť tak veľmi, akoby som ťa už nemal nikdy objať či pobozkať. A aj keby odo mňa teraz chceš, aby som odišiel, ostal by som. Ostal by som a otravoval ti život, kým by si nepochopila, že ja sa našej lásky nemienim vzdať. Nie potom, ako veľmi som sa ťa snažil získať. Nie po tom, ako som ťa musel sledovať len ,aby som zistil tvoje číslo. Nie po tom, čo všetko sme spolu prežili. Nedal by som ti pokoj ani keby si na mňa zavolala políciu za obťažovanie. Dokonca aj im by som vysvetlil, že ma od teba nedostanú. Ničím. Ani súdnym príkazom. Pretože ja sa tvojej blízkosti nemienim vzdať.Potrebujem tvoju blízkosť nato, aby som prežil. Potrebujem ťa. Aj keby si ma mala zraňovať každý jeden deň." 
Akonáhle dokončí svoj monológ, rozplačem sa úplne. Pretože má  pravdu. Má tak veľkú pravdu a ja som ju doteraz nevidela. Bola som hlúpo zaslepená nami a bolesťou, ktorú si zbytočne vytvárame a neuvedomila som si, ako veľmi sa potrebujeme. Na to, aby sme prežili. 
Silno som sa hodila do jeho náručia a objala ho. Tak veľmi, akoby mal práve nastať koniec sveta. Akoby to bolo poslednýkrát. Aj keď som vedela,že týchto objatí, ktoré nás posilnia bude ešte veľa.
"Takže vydržíme všetky zranenia?" 
S malým úsmevom pozriem do jeho tváre, načo sa úplne rozžiari. 
"Úplne všetky. A najviac sa budem tešiť na uzmierenie." 
Vycerí na mňa zuby a postrapatí mi vlasy. Ešte raz ho silno objímem, ale on ma odtiahne. 
"Milujem ťa Audrey a budem ťa milovať najviac ako to len pôjde, aj keby ma mala naša láska úplne zničiť." 
Usmejem sa na neho šialene veľkým úsmevom. 
" Tiež ťa budem milovať ako to len pôjde, aj keby som nás ja sama mala zničiť."
Namiesto krásneho bozku, ktorý mal prísť a očakávala som ho, keď si pritiahol k sebe moju tvár však prišiel len nával jeho slín, keď mi oblízal celé líce.  S kamenným výrazom som na neho pozrela, začo som si vyslúžila ešte jeden nával slín, ale nakoniec aj bozk, ktorý mi tak chýbal. 
A aj keď som už mala všetko čo potrebujem, vedela som, že musím urobiť ešte niečo, aby bolo znovu všetko v poriadku.