Dievča,ktoré neverilo na pravú lásku

17

"Si krásna."
"Hovoríš to každých 5 minút Owen."
Počuť to od neho je naozaj krásny pocit,ale nie každých 5 minút.
V reštaurácii do ktorej ma zobral na večeru mi to povedal nespočetne veľakrát.
Aj čašníčka,ktorá nás obsluhovala si musela pomyslieť,že nie je v poriadku.
Ale,aby sa nepovedalo,Owen na tom tiež nie je vôbec zle.
Skoro som vypľula dušu,keď som ho uvidela stáť pri našich dverách v čiernych nohaviciach,bielej košeli a v ruke držal svoju čiernu koženú bundu.
"Nemôžem zato,že je to pravda."
Pozrela som sa na seba.
Nevyzerala som absolútne nijak zaujímavo.
Jediný zaujímavý fakt bol,že som na sebe mala šaty.
Obliekla som si ich až po hodinovom presviedčaní mojej mami,ktorá bola nesmierne šťastná,že jej dcéra má rande.
"Dobre,ale už buď ticho."
Buchla som ho do ramena.
Zasmial sa na mne,ale úder mi vrátil.
Samozrejme slabo.
Prijémne ma prekvapilo,keď ma z ničoho nič chytil za ruku.
Slabo som sa usmiala.
Jeho ruka ma zrazu stopla v chôdzi.
Zastali sme uprostred chodníka,večer o desiatej len za svetiel lámp,ktoré osvetľovali nie len nás,ale aj ulicou.
Iba sme stáli,držali sa za ruky a pozerali sa na seba.
Hodnú chvíľu.
Až keď sa Owen nahol a pobozkal ma som mohla cítiť všetko to štastie,ktoré mnou prechádzalo.
Šťastie,ktoré som v sebe cítila iba v jeho prítomnosti.
Šťastie pravej lásky,o ktorej písal vo svojom liste.
Možno mal pravdu,keď hovoril,že pravú lásku nepotrebujú vidieť iní.
Nepotrebujú,aby som im dokázala,že existuje a čo to pravá láska je.
Možno by som ju mala vidieť len ja,keď mi na nej tak záleží.
Možno som sa mýlila v mojom myslení.
"Si krásna."
Pretočila som očami,ale usmiala som sa.
Úsmev plný šťastia,ktorý mi opätoval aj s druhým bozkom.
A tak sme stáli na chodníku a bozkávali sa.
"Inak,chcel som sa spýtať."
Nervózne zo seba dostal Owen,keď sme už iba stáli a držali sa za ruky.
S nadvihnutím obočia som mu naznačila,aby pokračoval ďalej.
"Budúci mesiac mám v školskom divadle vystupovať. Chcel som sa opýtať či by si sa prišla pozrieť. Bol by som rád,keby si tam sedela a pozerala sa."
Prvýkrát niečo povedal s úplnou neistotou a s malým strachom až ma to prekvapilo.
Nikdy si nebol taký neistý.
Potiahla som ho za ruku,čo nás vrátilo znova do chôdze.
"Samozrejme,že prídem. Nemám dôvod,aby som tam nešla."
Usmiala som sa na neho.
Bolo vidno,ako mu odľahlo.
Musí mu na tom zálezať,keď sa cítil tak neisto.
"Ale prečo ideš vystupovať v školskom divadle? Však už do školy nechodíš,nie?"
"Nie,ale volal som s učiteľkou,ktorá to má na starosti. Bola by rada,keby som prišiel vystupovať aj tento rok."
"Budeš hrať divadlo?"
"Nie."
"Bude tam Henry?"
"Áno,bude. Ale verím,že prídeš aj napriek tomu."
"Áno prídem. Predsa len,ty to budeš mať horšie,stretávať sa s ním na skúškach a tak."
Owen sa z chuti zasmial.
"Budem ho ignorovať tak,ako inokedy,keď na vystúpenia skúšal spolu so mnou."
"Tak v tomťo ťa dosť uznávam. Ja by som mu už rozbila hlavu."
Udivene na mňa pozrel.
"Takže sa s ním nestretávaš?"
"Vôbec. Keď príde za Ellie jednoducho odídem domov."
"A jej to nevadí?"
"Zvykla si. Vie,že my dvaja sa nemáme radi."
"Ani on teba nemá rád?"
"Nie,raz som mu dala päsťou."
"Prečo?"
"Lebo sa ma chytil."
"Chytil kde?"
Nahnevaný tón hlasu,ktorým sa opýtal ma prekvapil.
"Pleca,Owen. Chytil sa môjho pleca."
S úľavou si vydýchol.
Okná na našom dome boli rozsvietené.
Mamka ma asi čaká.
"Takže,kedy sa vidíme?"
"Neviem. Teraz budú rôzne skúšky a tak,ale hneď,ako budem mať čas prídem,dobre?"
Prikývla som hlavou a slabo sa usmiala.
"Poď sem."
Privinul si ma do náručia a bozkával ma do vlasov.
Milujem jeho objatia.
Vedela by som takto stáť aj celý život.
"Prídem,dobre?"
Moju tvár chytil do rúk.
Prikývla som a usmiala sa.
Poslednýkrát za dnešný večer ma pobozkal a s malým úsmevom,ktorý mi venoval šiel ďalej.