The CHOICE

The CHOICE - 1. Kapitola

Tak dievčatá, pokračujeme. Začiatky sú vždy ťažké, zoznamujeme sa ako s hlavnou hrdinkou, tak aj s ľuďmi okolo nej. Tak snáď sa vám prvá kapitola bude páčiť a budete sa vďaka nej tešiť na pokračovanie, ktoré bude čoskoro ( utorok/stredu). 

- Prajem Vám pekné čítanie :)   , Barbara

*

Prítomnosť

Ešte raz som prepočítala peniaze za dnešný večer a s povzdychom som ich vrátila späť do krabičky. Do knihy som zapísala finálnu sumu a dvakrát som ju podčiarkla. Zadumane som sledovala ten rad čísel, ktoré sa mi už rozlievali pred očami. Hodiny ukazovali jedenásť hodín a ja som ešte stále trčala v kaviarni. Zložila som si okuliare a pretrela si unavené oči. Bolo mi jedno, že si po tvári rozmažem ten kúsok špirály, čo mi ešte na riasach ostal. Bola som vyčerpaná ako peklo. Mobil sa mi rozsvietil a na displeji sa objavila rozosmiata fotka mojej najlepšej kamarátky Val. S povzdychom som prijala hovor.

„Ahoj zlatko."

„Neverím, že ešte pracuješ! Veď je jedenásť hodín a zatvárala si o deviatej!" jej energický hlas ma prinútil k jemnému úsmevu.

Val alebo teda Valentina Leay, je moja najlepšia priateľka posledných päť rokov. V jeden osudný večer, kedy padlo veľa sĺz a vypili sme až priveľa vína, sme dostali šialený nápad, že spolu začneme podnikať. Jeden by si myslel, že po tom ako vytriezvieme, si nad tou myšlienkou poklepeme po čele a budeme sa smiať, no nám sa ten nápad tak zapáčil, že sme ho skutočne zrealizovali. Začali sme s malou kaviarňou na pláži, kde sa každú sobotu konala chvíľka poézie, humoristické vystúpenia, či mladý umelci si tu mohli vystavovať a predávať svoje diela. Bolo to šialené, no rok po tom, čo sme založili Labieri, obchodík pani Lewissovej cez ulicu vyvesil oznam o predaji priestoru. Keďže sme si viedli naozaj dobre, rozhodli sme sa to využiť. A tak sa nejakým zázrakom stalo, že vedieme nie len kaviareň, ale aj butik Barleey. Nebolo ťažké rozdeliť si, ktorá bude viesť ktorý obchod. Moja záľuba k pečeniu koláčov a až abnormálna spotreba kávy a Valina vášeň k topánkam a nakupovaniu rozhodli za nás. Avšak najlepšie na podnikaní so svojou najlepšou priateľkou je to, že ak mi už kaviareň lezie hore krkom, alebo má už ona dosť oblečenia, jednoducho sa na chvíľu vymeníme.

„Ja viem, ale Lene bolo zle tak ma poprosila či môže ísť domov skôr a dnes je uzávierka... vieš že to musím dokončiť."

„Môžeš to dokončiť aj zajtra ráno a to zasa dobre vieš ty. Teraz by si mala byť doma s Artim." Pretočila som očami nad tou hlúpou prezývkou. „Už končím sľubujem. A Artur," naschvál som zvýraznila jeho meno, na čo sa ona len zasmiala, „ je aj tak s Penny." Ako som rozprávala, vstala som od stola a uložila krabičku s peniazmi do trezora. V mysli som si spravila poznámku, že to zajtra musím odniesť do banky.

„Pf, prisahám, že to dieťa od susedov ťa musí milovať. Keby nám v jej veku toľko platili za stráženie, život by bol hneď jednoduchší."

„Amen.." zamrmlala som, zatiaľ čo som zamykala dvere kancelárie. Očami som ešte rýchlo preletela kaviareň či je všetko upratané a korytnačou rýchlosťou som sa vliekla von.

„Okej ale nevolám preto. Dnes prišiel domov Ryo neskôr, a začal mi rozprávať o novej spoločnosti, čo sa presťahovala na najvyššie poschodie ich budovy. Vraj sa s nimi stretol na obede a ani jeden z nich nemal na prste obrúčku!" s povzdychom som pretočila očami. Odkedy jej Ryo Hotoshi na prst navliekol prsteň, je posadnutá myšlienkou niekoho mi nájsť ešte viac, ako doteraz. A najhoršie je, že on ju v tom len podporuje. Ani nezrátam, s koľkými ľuďmi z jeho kancelárie ma už donútili ísť na schôdzku. Že to nedopadlo tak, ako tí dvaja dohadzovači chceli, asi nemusím nikomu hovoriť.

„Val, to že nemá obrúčku neznamená, že nemá priateľku. Alebo snúbenicu." Nastavila som alarm a zamkla za sebou dvere. Ešte ma čakala desať minútová prechádzka domov. Inokedy mi to nevadilo, no dnes som už bola naozaj vyčerpaná. Moje nohy plakali po oslobodení z lodičiek.

„Priateľka nie je rakovina O. Ani snúbenica."

„Val.. túto debatu sme už viedli niekoľkokrát. Ďakujem, že sa o mňa v tomto staráš, a milujem ťa za to, ale naozaj sa musíš prestať snažiť nájsť mi moje šťastné až naveky."

„Nemusí to byť hneď šťastné až naveky! Úprimne sa viac bojím o tvoju chudinku vagínu ako o teba! Kedy naposledy si mala poriadny sex? A nemyslím sama so sebou!"

Porazene som si povzdychla. Veľmi dobre vie, kedy som mala naposledy sex, ktorý bol celkom dobrý. „Nie každý ma supersexi snúbenca čo sa stará o jeho potreby." Začínala som byť mierne podráždená. K mojej únave mi táto debata naozaj nepridávala.

„Pozri V, porozprávame sa o tom zajtra áno? Už som skoro doma a som naozaj unavená na takéto debaty." V telefóne bolo chvíľku ticho. „Tak dobre. Prepáč ak som ťa nahnevala, no vieš že to myslíme len v tvojom najlepšom záujme. No ruku na srdce, ty by si robila to isté ak by to bolo naopak." Vedela som že má pravdu. Ak by to bolo naopak, spravila by som pre ňu to isté. Keď sme sa spoznali, bola rovnako sama ako ja a keď po dvoch rokoch stretla Rya, bola to láska ako z románu. A ja pre ňu nemôžem byť viac šťastná, pretože si našla toho najlepšieho muža.

„Ja viem V. Zajtra ráno káva áno?"

„Ale platíš. Dobrú noc a pozdrav môjho chlapca!"

„Keby ťa počula Jamie, tak by si to nevravela." Obe sme sa zasmiali, pretože som mala pravdu. Artur a jej o tri hodiny mladšia dcéra James, o sebe už teraz rozhlasovali, že sa jedného dňa vezmú. A my, ako správne najlepšie kamarátky, sme ich v tomto pláne len hrdo podporovali.

Zrušili sme hovor vo chvíli, keď som odomykala dvere svojho malého, dvojizbového bytu. Milovala som toto miesto a Artur tu bol šťastný. V obývačke som našla sedieť Penny. Keď ma zbadala, s úsmevom sa postavila a vykročila smerom ku mne.

„Buonasera signora Barbieri." (Dobrý večer pani Barbieri) pozdravila ma ako inak po Taliansky. Milo som sa na ňu usmiala a vrátila jej unavený pozdrav.

„Ako dopadol tvoj projekt na taliančinu Penny?" tvár sa jej rozžiarila úsmevom a mňa zahrialo pri srdci. Pred pol rokom sa mi posťažovala, že sa jej zhoršil priemer z taliančiny a keďže vedela, že môj otec bol talian krvou aj povahou, poprosila ma o pomoc. Minulý týždeň odovzdávali projekt, ktorý jej mohol vylepšiť známky a ja som jej s ním pomáhala.

„Dopadlo to perfektne ďakujem! Profesorka si ma po ohodnotení vzala stranou a pochválila ma, že nech robím čokoľvek, mám v tom pokračovať. Naozaj ďakujem veľmi pekne pani Barbieri!"

„Nemáš za čo Penny. Som veľmi rada, že sa ti to podarilo. Čo som ti za dnes dlžná?"

Po tom, ako Penny odišla som sa zbavila lodičiek a dopriala si sprchu v rekordnom čase. Keď som sa konečne dostala do postele, na perách mi hral úsmev pri pohľade na malé telíčko skrútené medzi mojimi prikrývkami. Aj keď má vlastnú detskú izbičku, vždy, keď ide spať a ja nie som doma, zaspí v mojej posteli. Pri predstave, že to o pár rokov už nebude robiť sa mi už teraz tlačia slzy do očí.

S povzdychom som si zložila okuliare a vliezla som pod vyhriatu prikrývku. Potom som sa pritúlila k telíčku a vdýchla som vôňu detského šampónu svojho syna.