Dievča v brnení

2.časť Mám za kamaráta psychopata?

Počula som šušťanie lístia a bola som si istá že to nebol vietor. Vtom na mňa niečo spadlo niečo ťažké. Potom sa mi zahmlelo pred očami čo nasledovala tma.
Zobudila som sa priviazaná o stoličku. Predo mnou bol nejaký chalan so šialeným výrazom v očiach. ,,Kde som?'' spýtala som sa ho no myslela som si že to bolo márne. Ukázalo sa že nebolo. ,,U mňa doma!" Odvetil ten chalan. ,,Moc ľudí cez les nechodí kôli mne myslia si že som psychopat. Ale ty si prišiel....Prečo?" Položil otázku. Skoro so odpadla. Mala som helmu oh vďaka Bohu. ,,A prečo znieš ako dievča?" Doložil. Bola som v škoku nevedela som čo povedať. ,,Šiel som do kráľovstva Anjelského svetla ale namiesto toho som tu." Samozrejme snažila som sa čo najviac napodobniť chlapčenský hlas. V tom upútal moju pozornosť list na jeho stole bol úplne rovnaký ako môj. ,, Takže aj ty si vyvolený." Povedal ten chalan. ,,Som James a ty?" Položil otázku. James ja ťa asi zabijem! Ešte neviem ako ale asi ťa zabijem! Môj mozog na neho jačal ako zmyslov zbaveý. Musela som improvizovať. ,, Ja som A...A.... Alexander." To bolo čo zo mňa vypadlo. Prekvapilo ma že ma James začal rozväzovať. Potom čo ma rozviazal hodil mi moje veci a zobral svoje. ,,Počkaj pred dverami." Povedal a ja som ho poslúchla. Po chvíli prišiel ku mne aj s jeho vecami.  ,,Vyvediem nás von z lesa no nie som si istý či vyjdeme dobrým smerom." Povedal. Musím uznať že mi začínal byť sympatický. Celú cestu sme boli ticho. Ani neviem prečo zdalo sa mi že ideme správne. Inštinkt ak ma zas sklameš tak vyfasuješ takú imaginárnu facku až vyletíš z našej slnečnej sústavy.
Keď sa stmievalo dostali sme sa von z lesa. Utáborili sme sa na čisinke pri lese. Rozhodla som sa nadviazať konverzáciu: ,,Takže....odkiaľ si?"
,,Prečo ťa to zaujíma?" Odvetil. V duchu moje svedomie nadávalo nejak takto: Ježiši kriste James to akože nemyslíš vážne! Ja sa tu sanažím nadviazať konverzáciu a ty to len odpálkuješ slovami: Prečo ťa to zaujíma ? Ahhh bože môj takýchto ľudí môžem stretnúť iba ja! No z mojich úst vyšlo niečo úplne iné. ,,No len ma to zaujímalo keď žiješ v lese." Povedala som. ,,Som z jednej dediny na severe krajiny lesov. Naše vojsko patrilo medzi najsilnejšie na svete no po príchode nového kráľa sa všetko začalo rozpadať. Ako malý som trávil veľa času sám. Moji rodičia sa o mňa báli. Báli sa o moje psychické zdravie. Bol som totiž prázdny v tom zmysle že som necítil bolesť,radosť  či smútok. Keď som vyrástol nechcel som rodičom pôsobiť starosti tak som išiel do týchto lesov. Neviem či ma niekedy hľadali. No už je mi to jedno." Nemal ďaľeko od toho aby sa rozplakal tak som ho prerušila. ,,Hej nemusíš to hovoriť ak nechceš." Pokúsila som sa ho ukľudniť. Len prikívol. Potom sme sa ešte rozprávali. Zobudila som sa ráno. Očividne ešte pred Jamesom. Zobudil sa chvíľu po mne po raňajkách sme pokračovali v ceste do kráľovstva Anjelského svetla....