Dievča v brnení

4. časť Asi sme došli

Na poludní sme prišli do dedinky.
Tom a James mali v pláne preskúmať les okolo dedinky. Zatiaľ čo mi tí dvaja idioti dali za úlohu prebádať dedinku.
Stan sme postavili pri jazierku blízko lesa.
Keď odišli zhodila som zo seba brnenie. Skryla som ho do koreňou stromu a zamaskovala nejakými listami. Nahodila som na seba normálne oblečenie a trochu som si upravila vlasy. Potom som si zobrala nejaké peniaze a vydala sa do dedinky.
Nebola som si istá názvom ale to až tak nevadilo. Vybrala som sa smerom do stredu. Vyzeralo to ako menšie námästie. Ľudia sa tam rozprávali a kupovali veci z najrôznejších stánkou. Asi sme mali šťastie lebo tam boli trhy. Vedela som že je nedeľa.
Chvíľu som sa prechádzala ale potom som si všimla menší dav v strede námestia. Neváhala som a vybrala som sa pozrieť čo sa to tam deje. Na moje prekvapenie keď som sa nejako prebojovala cez všetkých ľudí do stredu zostala som v menšom  šoku.
Boli tam dvja chalani ktorí sa bili s mečmi. Jeden mi prišiel povedomý. No jasné! Doplo mi.
Chvíľu žil v mojej dedine keď sme boli deti ale potom sa odsťahoval aj s rodičmi. Kým bol u nás na dedine bili sme sa s papekmi ako keby to boli meče. Bola to sranda. Každý sme mali nejaký tajný chmat ktorým sme vždy porazili toho druhého. Volal sa Rey. Bol také menšie nemehlo. Nemohla som uveriť že ho vidím. Rýchlo som sa dostala z šoku lebo tí dvaja boli skoro pri konci.
Na moje prekvapenie to bola remíza. Potom Rey vyhlásil : ,, Kto sa ma odváži poraziť !?" Zostal taký akého si ho pamätám. Len trocha dosť vyrástol. Nastalo trápne ticho.
Pozbierala som nejaké odhodlanie a vystúpila som z davu do stredu. Rey a ten chalan na mňa len hľadeli nejako tak že či mi nešibe. No ja som vedela čo robím. Aspoň som v to dúfala. Ten druhý mi hodil meč a s úškrnom sa pridal k davu.
Začali sme on vybehol ako prvý ale ja som sa mu uhla a prebehla pomedzi medzeru medzi ľuďmi ktorí tam postávali a pozerali sa na nás. Vedela som že ma nasleduje. Zastavila som sa pred jedným vyšším domčekom.
Už som mala plán. Bola som odhodlaná použiť svoj chmat. Ray ma už dobehol. Bolo vidno že v tom ešte nemá jasno. No to nevadilo. Naopak to bolo plus. Začala som útočiť s mojím mečom a podarila sa mi prvá fáza môjho plánu.
A to bolo že keď zaútočím a naše meče sa stretnú švihnem rukou a jeho meč mu vyletí z ruky celkom vysoko do vzduchu. Malo by to byť dostatočne na druhú fázu. Prvá fáza vyšla výborne.
Potom nastal čas na druhú fázu.
A to spočívalo v tom že vybehnem po stene domu a odrazím sa. Potom v lete chytím jeho meč a dopadnem za jeho čím prehrá zápas. Aj táto fáza vyšla na výbornú.
Bol v takej dalo by sa povedať pasti. Počula som menší šepot za chrbtom. Boli to ľudia ktorí to celé sledovali.
Napokon som pred Reya hodila jeho meč a svoj som švihla do vzduchu načo sa následne zapichol presne medzi kachličky na ceste. Bez slova som odišla dokúpiť posledné potrebné veci.
Keď som mala hotovo a bola som na ceste opustiť dedinu. Počula som za sebou beh.
Otočila som sa a bol to Rey. Vedela som že už si na mňa spomenul. ,,Amélia!" Volal na mňa. A ja som zostala primrznutá na mieste. Chcela som sa pohnúť ale už bol pri mne. ,,Bože ako si mi chýbala!" Zvolal a zdvihol má zo zeme načo ma začal objímať. Ja toho debila asi zabijem. Myslela som si. ,,Aj ja ťa rada vidím." Povedala som priškrteným hlasom lebo mi dochádzal kyslík. Rey si to všimol a okamžite ma pustil.
Začala som lapať po dychu. ,, Chvíľu sme sa nevideli." Dodal. ,,Mohol si nás prísť pozrieť na dedinu keď som ti toľko chýbala." Odbila som ho načo som pokračovala v ceste. No hneď som sa zastavila. ,,Hej počuj Rey." Povedala som aby som sa ho stihla ešte niečo opýtať. ,,Hm?" Odvetil a hodil na mňa jeho ľadovo modré oči. ,,Nedostal si poslednou dobou nejaký list?" Opýtala som sa ho moju kľúčovú otázku.
,,No hej jeden som dostal asi pred dvoma troma dňami. Bolo v ňom dačo s tým že som jeden z vyvolených. Ou a ešte niečo o kráľovstve nejakého svetla." Dopovedal no ja som ho už chytila za rukáv a ťahala k stanu.
,,Kam ma vedieš?" Spýtal sa. ,,Potrebujem vedieť či ten list z tejto dediny dostal ešte niekdo." Naliehala som na ňho. ,,No hej ešte ten môj kamarát ktorého si dnes videla." Dodal. Ježiši len ten nie! Nadávala som vo vnútri.
Po ceste som mu všetko vysvetlila. O listoch. O tom ako musím nosiť brnenie lebo sa bojím že ma potom odsúdia ostatní. Našťastie všetko pochopil. Počkal pri stane kým som si obliekla brnenie. Ohľadom sekery Rey mi vysvetlil že si ju môžem nejako magický uložiť do môjho kryštáľa. Moc som sa nestarala o to odkiaľ to vie. Nasledovala som jeho návod ako to spraviť a podarilo sa mi to.
Poprosila som ho či by nezašiel po toho jeho kamaráta. Po pár minútach bol naspäť aj s tým jeho kamarátom. Zoznámil nás a predstavil. Skoro ma predstavil ako Améliu no hneď sa opravil na Alexander. Ten jeho kamarát sa volal Sam. Potom som im povedala všetko o Jamesovi a Tomovi.
Rey na to povedal : ,,Ale keď ste sa rozdelili na obed neznamená to že by mali byť naspäť ?" Doriti má pravdu. Prebehlo mi mysľou.
Vybrali sme sa ich hľadať Rey si vzal východ. Sam juh a západ. Ja som mala sever. Dohodli sme sa že ak niečo nájdeme zažiarime našim kryštáľom ako najsilnejšie vieme.
Na severe bol jeden kopec. Samozrejme to bolo hneď prvé miesto na ktoré som sa chcela pozrieť zblízka. Keď som prišla bližšie našla som jaskyňu. Rýchlo som vyšla na kopec a začala žiariť mojím dúhovým kryštáľom.
V diaľke som videla slabšie žiarenie dvoch kryštáľov. Boli to modrá ktorá patrila Reyovi a zelená ktorá patrila Samovi. Znamenalo to že idú ku mne. Vedela som že pri mne hneď nebudú. Tak som sa vybrala do jaskyne zatiaľ sama.
Vyžarovala z nej nanajvýš nepríjemná sila. Jaskyňa sa začala meniť na bludisko. Ako tak som sa snažila zorientovať a po chvíli som vošla do brutálne veľkého podzemného komplexu.
V rohu jaskyne som zbadala niečo ako klietku. Bola zhotovená z hrubých kostí niečoho fakt veľkého. No moju pozornosť upútala ešte jedna vec. Na zemi bolo veľa mŕtvych zvierat. Boli to prevažne jeleňe a medvede.
Jaskyňu z vrchu pokrývali jemne sa trblietjúce kamienky ktoré zároveň poskytovali osvetlenie. Sama by som povedala že to boli diamanty. Steny tvorili kamene so stovkami štrbín veľkých aj malých.
Stvorenie ktoré tam žilo muselo byť hrozivé. Prebleslo mi hlavou. A čo ak ešte žije. Rozbehla som sa ku klietke.
Boli v nej Tom a James. No niečo bolo inak. V tom som si to všimla. Chýbali im krištáľe! ,, Ujdi odtiaľto kým máš ešte čas. Kým sa nevráti." Povedal James vysilene akoby s tou vecou bojovali večne. Tom tam len ležal. Vyzeralo to tak že spal. V tom náš rozhovor prerušilo hlasné dupanie a blížiace sa zelené svetlo. Patrilo to tomu stvoreniu.