AKUSTICKÉ HUSLE

.

Opäť som sa ocitol tam, kde som to najviac miloval.
Vôňa jazmínu a pomarančovníkov zmiešaná s teplým letným vzduchom očarujúceho Ríma ma doslova hladili na duši. Celý svet bol iný ako môj domov, no v tomto meste som vždy našiel zvláštny pokoj, ktorý ma nabíjal energiou a nútil ma v sebe nachádzať len to najlepšie.

Sledoval som západ slnka nad Chrámom svätého Petra a v duchu som bol vďačný za to, že práve moje oči majú to šťastie v ten okamih vidieť ako sa posledné teplučké lúče jemne dotýkajú učupeného mestečka a zachádzajú za Kapitol. Milenci kolo mňa sa bozkávali, večerné mesto pod nami pomaly ožívalo a pouličný hudobník hral so zavretými očami. na akustických husliach melódiu známej Still Loving You od Scorpions Každý jeden pohyb jeho sláku mal v sebe neobyčajný náboj emócii ako to pri ublížených umelcoch býva. Vedel pre koho hrá a komu venuje hlboké tóny piesne. Chvíľku som sledoval túto oranžovú scenériu.
Síce som nemal vedľa seba milenku, ktorá by mi tie okamihy ešte väčšmi spriemňovala, chytila ma za ruku a bozkami mi dokazovala ako veľmi ma miluje, no v ten moment mi absolútne nič nechýbalo. Bolo to dokonalé šťastie z toho, že Rím objímal mňa a ja jeho.
Zostával som tam len jednu noc a tak napokon moje kroky viedli do chrámu neďaleko Pomarančovej záhrady. Ako vždy.

Nezvykol som sa tam modlievať. Iba som si sadol do poslednej lavice a obdivoval som precízne detaily masívnej architektúry. Spomínal som na to, aké úžasné to bolo keď som toto miesto navštívil po prvý krát a sledoval som ľudí, turistov, veriacich aj neveriacich, ktorí si chrám prezerali.

Po kostole sa maličkými krôčikmi prechádzala šťúplučká mníška v modrom habite. Pozrela sa kolo seba, obhliadla si ľudí po svojom ľavom boku a kľakla si k jedenej z malých bočných kaplniek.
V nose som zacítil až príliš povedomú ženskú vôňu.
Moje telo na to okamžite reagovalo. Pokoj, ktorý ma pred tým sprevádzal, nahradilo rozbúchané srdce, podlomené kolená a chladné roztrasené ruky. Najprv som nerozumel čo sa deje, no veľmi rýchlo som si to uvedomil. Opäť som upriamil pohľad na maličkú mníšku, ktorá ku mne kľačala chrbtom.

Pohľad na útlučké ramienka, štíhly pás a jej dlhý jemný krk ma vrátil o desať rokov späť, kedy to boli jej ruky, ktoré som držiaval, jej šija ktorú som bozkával a jej boky ktoré som objímal. Ten moment bol pre mňa ako vlastná smrť. Celý život, život s ňou, som mal opäť pred očami. Postavil som sa z lavice a vykročil som smerom k nej, nevediac či ma na konci tunela čaká svetlo, alebo vlastné zatratenie. Nemohol som si pomôcť, nedokázal som tomu odolať. Hruď mi zvieral pocit ťažka, ktorý mi nedovoľoval poriadne dýchať. V rukách som opäť zatúžil cítiť jej prsty, pery mi sčervenali vášňou po jej jemnučkom pulzujúcom krku. Nohy bez môjho súhlasu kráčali jej smerom a hlava bola v tej chvíli tak nepotrebná, že sa niekde stratila. Iba srdce bolo podivne šťastné a nešťastné zároveň.

Zastavil som sa až jeden krok od nej. Hlavu mala sklopenú k zemi, tenučké prstíky pevne spínala k modlitbe a kľačala pokorne, ale vzpriamene zároveň.
Nenachádzal som v sebe štipku hlásku a ani odvahy aby som ju oslovil. Ani som nemusel. Zacítila tú zvláštnu energiu, ktorá sa v tých chvíľach šírila celým kostolom. Pomaly zdvihla zvesenú hlavu, ale neotočila sa. Videl som ako začala sťažka dýchať. Spevnila celé kľačiace telo, spínajúce ruky zovrela ešte väčšmi až do bolesti. Bola v jednom veľkom kŕči a prosila Boha aby jej napovedal čo má v ten moment urobiť.

„Odíď." Povedala napokon celkom monotónne. Ani sa neotočila.

Počuť jej hlas po dlhých desiatich rokoch bola pre mňa ďalšia osobná vojna, pri ktorej utrpela veľká časť mňa vážne smrteľné zranenia. Vždy som bol odhodlaný kvôli nej znášať kopance, údery, bolesti všetkých druhov, ale počuť takýto metalový chlad v jej hlase ma lámal na maličké kúsočky. Ťažkosť, ktorou toto slovo vyslovila sa prilepila na moje topánky a nedovolila mi pohnúť sa.

„Prosím." Opäť prehovorila. Tento krát jemným hláskom, ktorý jej vypadol z plačom zovretého hrdla. Ani si neuvedomovala ako ma mučila jej vlastným trápením.

Všetky nevypovedané slová si za desať rokov spočítali svoju daň a začali nás oboch trýzniť ďalšími pocitmi, ktoré v tých momentoch nemohli byť vyslovené.
Duša spokojného muža, ktorý pred pár hodinami sedel v Pomarančovej záhrade sa v momente zmenila sa rozbúrený, čierny, tajomný oceán, ktorý pohltil každú jednu myšlienku či spomienku. Emócie sa vo mne búrili ako nespútané spenené vlny. Prevaľovali sa jedna cez druhú, hrnuli sa mi do končatín a svojou slanou chuťou mi zakazovali nadýchnuť sa.

Natiahol som ruku a prešiel som jej po krku najnežnejším dotykom aký muž dokáže žene venovať. Nedokázal som prestať. Plynule som prešiel pod látku mníšskeho habitu. Keď som na dlaniach zacítil jemnú pokožku jej ramien, oceán vo mne prežil ďalšiu búrku. Hladil som každý milimeter jej kože, každý záhyb ku ktorému mi jej šaty dovoľovali dostať sa. Presne tak, ako to robí vášnivý milenec a ako to robí hriešnik, ktorý nedokáže odmietnuť jablko. Tak, ako to robí muž, ktorý miluje napriek tomu, že nemôže.

Stále kľačala pred malým bočným oltárom. Plytko dýchala, so zdvihnutou hlavou sa dívala pred seba, no neotáčala sa. Stál som celkom za ňou. Na svojich stehnách som cítil drobnučké pohyby jej hrudníka pri vydychovaní.
Nič nehovorila, nič si nemyslela, nič necítila. Prežívala iba to, čo každá žena, ktorá zacíti dotyk muža na ktorého nikdy nezabudla.
Bol som tak pohltený do tohto krásneho zvláštneho momentu rozpamätania sa na starú, neukončenú lásku, až som si neuvedomil, že sa naše ľúbostné chvíle zmenili na takmer verejné vystúpenie.

Moja oddaná mníška a ja sme prilákali pozornosť ľudí v chráme. Nápadne po nás hádzali očkom. Pohoršovali sa nad mojou trúfalosťou a jej slabosťou, bez toho, aby vedeli, aký vzácny moment sa pred ich očami práve odohrával. V mojich očiach ju mníšsky odev nerobil inou ženu, do ktorej som sa kedysi zamiloval, aj keď pravda bola presne opačná.

Ešte stále som všetky zmysly sústredil v končekoch prstov, ktoré blúdili po jej tele. Chcel som cítiť každú jednu molekulu nej. Takmer som zabudol na zvyšok svojho tela, no zrazu som pocítil niečie ruky na mojich pleciach. Jemne sa po mne kĺzali, od krku až k ramenám a potom zase späť. Hladili ma.

(Pokračovanie v ďalšejčasti)