AKUSTICKÉ HUSLE

..

Ešte stále som všetky zmysly sústredil v končekoch prstov, ktoré blúdili po jej tele. Chcel som cítiť každú jednu molekulu nej. Takmer som zabudol na zvyšok svojho tela, no zrazu som pocítil niečie ruky na mojich pleciach. Jemne sa po mne kĺzali, od krku až k ramenám a potom zase späť. Hladili ma.

Vyzeralo to tak, že sa naša intímna seansa zmenila na podivný milenecký trojuholník. Nedokázal som zložiť ruky z môjho útleho, zúfalstvom sklesnutého dievčaťa no otočil som sa, aby som sa zadíval na človeka, ktorý takto zosmiešnil ťažké stretnutie dvoch martýrov lásky.Stála za mnou žena oblečená v rovnakom habite, ako mala moja mníška. Bola pevnej postavy, spod závoja jej padali šedivé vlasy do zamračených očí a pery sa jej zovierali do útlej čiaročky. Tvár mala napnutú, bez vrások s plnšími lícami, ktoré boli ešte väčšmi vypuklé kvôli zovretej sánke.
„Čo to robíte?" Striasol som sa, keď žena svojimi prstami pokračovala v blúdení po mojom tele.
Maličká modliaca sa dievčina ešte väčšmi zatrpela, keď po prvýkrát započula môj hlas. Privrela svoje hlboké zelené oči, pretože vedela čo bude nasledovať. Napriek tomu, že bola chrbtom, potrebovala úplnú tmu, aby toto dokázala prežiť.
„Čo robím?" Zopakovala mníška stojaca za mnou hlbokým chrapľavým hlasom, bez akejkoľvek mimiky.
„Robím presne to isté čo vy a rovnako na to nemám právo." Posledný krát ma pohladila po krku. „Sestra odchádzame." Dodala a odišla blízkymi dverami.
Moja mníška sa poslušne zodvihla a odkráčala jej smerom. Neotočila za mnou ani na zlomok sekundy.

Ostal som stáť s dierou v mojom vnútri na mieste kde sa ešte stále vznášala jej jemná vôňa. Zvedaví ľudia, ktorí práve videli nezvyčajný pohľad na muža v tesnej blízkosti dvoch mníšok ma obchádzali na metre. Akoby sa mojim hriechom mohli nakaziť aj oni.

Objavil som ženu, ktorá dávno neexistovala.
Otrasený a osamotený som si sadol do najbližšej lavice. Ešte stále som nedokázal spracovať to, čo sa práve stalo. Moja jediná, moja milovaná, moja najkrajšia, ktorá sa mi už dávno stratila v rukách, ako sypký piesok, mi opäť vstúpila do života.
Po dlhých rokoch, ktoré sa mi zdali ako desať životov od kedy som ju naposledy držal. Ešte stále som mal pred očami moment nášho posledného stretnutia.

Ja som ju žiadal o ruku, ona sa mi zdôverila so svojimi najhlbšími tajomstvami. Osud bol ku mne tak krutý. Za jedno pochybenie a nerozvážne zutekanie sa mi ona stratila na zvyšok života. Odišla, bez rozlúčenia, bez spiatočného lístku a bez mihnutia oka. Hľadal som ju dlhé roky. Netušil som, že vstúpila do kláštora. Prečo to urobila? Nepatrila tam. Mne povedala o svojej nerozhodnosti, o zmätenosti, o nekontrolovateľnej príťažlivosti k dvom pohlaviam a toto malo byť riešenie, ktorým sa s tým popasovala? Takto sa schovala, trpiaca, smutná, stratená? Moja mníška.

Mal som ju v rukách a opäť mi odišla. Poslušne odkráčala na povel, ako to dobré dievčatá robievajú. Díval som sa do prázdna, pretože som skúmal svoje vnútro. Snažil som sa bojovať proti rozbúrenému oceánu vo mne, ktorý ju túžil mať opäť na svojich vlnách. V tých momentoch by som predal samého seba za cenu jej jedného pohladenia. Čistá beznádej, ktorá ma zovierala, nútila moju myseľ pokúšať samého Boha. Keby bol existoval, nikdy by toto nedovolil. Nedokázal by sa pozerať na tú bolesť, pomohol by. Podal by pomocnú ruku dvom milencom.
Neskrýval by moju mníšku v izbách kláštora.
Po chvíli som sklopil ubolenú hlavu.
Nadýchol som sa.
Utrel som si slzy.

V kostole vládla napätá, pochmúrna atmosféra, ktorá mi celkom vyhovovala. Ľudia sa rozrušene prechádzali popri bočných kaplnkách a občas na mňa hodili súcitný pohľad. Plačúci muž, ktorý pred pár minútami hladkal mníšku, pre nich určite znamenal tajomný bolestivý príbeh, ktorý mi v ich očiach vyslúžil odpustenie za to, že som sa dotýkal Bohu zasvätenej ženy.

Dusno, ktoré nás všetkých obopínalo, prerušilo zavŕzganie veľkých drevených dvier kostola.
Napriek tomu, že rozrušenie ľudí narastalo, napätie pomaly mizlo.
Popri vysokých mramorových stenách sa začali otvorenými dvermi šíriť lúče zapadajúceho slnka, a z Pomarančovej záhrady sa k nám dostávali tóny akustických huslí, ktoré hrali Your Song od veľkého Eltona Johna.

Lúče a čarovná melódia topili naše srdcia a celým chrámom prebehol náboj dobrej láskavej energie, ktorá sa tu zrazu ocitla. Žena , ktorá stála niekoľko metrov predo mnou, zjojkla a nevedela odtrhnúť pohľad od postavy, ktorá vošla dverami.

Vedel som, že sa vrátila.
Otočil som sa, aby som sa mohol konečne zadívať na jej tvár.
Stála nehybne uprostred kostola, celá ožiarená bielym lámaným svetlom, ktoré sa na ňu odrážalo z veľkej rozety nad hlavným oltárom. Vyzerala ako anjel a nevesta zároveň. Na jej jemnej bledej tvári sa okrem čŕt lásky a miloty javili pocity spokojnosti. Kŕč, ktorý ju kľačiacu zvieral ešte pred necelou hodinou pominul, a uvoľnené telo spokojnej ženy vykročilo ku mne. Takto mi darovala svoje odpustenie.
Bez slov si kľakla vedľa mňa. Aj ja som padol na kolená. Svojimi hlbokými očami sa na mňa zadívala a najjemnejším hlasom ma požiadala:
„Chyť ma za ruku."
Chytil som.
Bol som dokonalo šťastný a presvedčený, že za toto zhorím v tom jej pekle.

(Ďakujem, že ste sa dočítali až sem! Rada by som podotkla, že dej príbehu je vymyslený a nechcem ním nikoho uraziť ani pohoršiť Ak sa tak stalo, tak ma to mrzí. Sama nie som v súlade s takou provokáciou. Cieľom príbehu je poukázať na neohraničenosť lásky a (snáď) vykresliť pocity ľudí, ktorým osud nepraje. Budem rada ak vyjadríte svoj názor v komentároch a želám vám krásny deň.)