"Môj Anjel,,✔

4

Andrea.
Celý deň som bola úplne mimo. Nevedela som nič zjesť. Celá ruka ma bolela. Každý dotik a pohyb. Pár krát mi už znova tiekla krv. Musela som si to umiť.

Čím viac sa blíži večer tým som bola nervóznejší.

Po praci som šla do izby .

Strach ...
Bolesť....
Temnota....
....
....

Písala som jeden negatývny pocit za druhým.moje pocity boli zmiešané a ja som už nevedela ako sa upokojiť.

Hudba v mojich ušiach kričala.
Snažila sa prekričat moje myšlienky.

Zrazu sa otvorili dvere. Stala v nich Peťa a niečo mi hovorila . Nepočula som ju. Ale asi chce aby sme šli už dole.

Nadýchla som sa šla za ňou.

V jedálni bolo veľa ľudí. Ale nik si ma nevšímal. Uľavilo sa mi.

Keď už som sedela pri stole aj z jedlom. Prišiel Marek.
Na všetkých sa Usmieval A bol milý. Všetci boli radi že ho vidia.

Rozprával sa sniny.

"Tak prajem všetkým dobrú chuť." Zakričal a usmieval sa.

Na moje prekvapenie moc si ma nevšímal.

Moj žalúdok bol stiahnutý .Nevedela som do seba dostať ani sústo.
Presne tak ako celý deň.

Peťa sa snažila komunikovať a ja som jej vždy odpovedala. Na uchu som mala stále jedno slúchadlo. Ktoré ma nútilo nemyslieť, alebo sa aspoň sústrediť na to čo sa hovorí okolo mňa.

Hneď ako som sa dostala do izby som si hneď dala dole náramok. Musela som si ísť umiť ruku lebo som si otvorila jazvu.
Bolelo to. Nahrnulo mi to slzy do očí ale neriešila som to.

Obviazala som si to. Aby sa mi to skôr zahojilo.

Obliekla sa a vybrala sa na pláž.

Zasa sedím na tom istom mieste ako dni predtým. Hudba mi hrá do uší. Slnko už zapadlo ale ja aj tak sedím. Nie je mi zima.

Pomaly sa upokojujem.

Zrazu ku mne pribehne čierna gula a ľahne si mi na nohy. Pozoruje ma a kňučí.
"Och neboj sa som v poriadku. " povedala som jej a začala ju hladkať po hlave. Videla som ako mi oňuchala ranu. Prisahala by som že sa na mňa aj mrači. Jej pohľad mi prišiel strašne vyitavý.

Dala som si dole slúchadlá.
"Koľko ma rokov?" Spýtala som sa. Bola som si istá že stojí za mnou.
"6 rokov." Povedal opatrne a sadol si ku mne na pravú stranu. Ale dosť ďaleko na to aby sa ma nedotýkal.

"Je zvláštne ako na teba reaguje.
Vždy sa od každého drží ďalej. A k tebe utčie vždy keď môže. Už len to že ti dovolí ju škrabkať za ušami je zázrak. Ani Nike to nedovolí. A niekedy ani mne." Povedal a pozrel sa na moju ruku ktorou som ju jemne škrabkala.

"Čo máš z rukou?" Spýtal sama.
Zamrzla som.
Rýchlo som ruky stiahla a skrila ju.
No bol rychlejsi. Chytil ju a pritiahol si ju k sebe.
"Čo sa ti stalo?"
Spýtal sa ma a hypnotizovala tu ruku.
"Poškrábala som sa. Nič to nie je." Povedala som a snažila som sa dostať ruku z jeho zovretia.
Jemne prešiel po obveze a ja som sebou trhla. A do očí sa mi nahrnuli slzy. Všimol si to.

Otočil mi ruky a odviazal obvez. Snažila som sa protestovať ale bolo to márne.

Keď ho dal dole a pozrel sa na tú ranu zamrzol. Cítila som ako ztuhol a jeho ruka sa začala triasť.
"Ako ? Ako si sa porezala?" Spýtal sa ma.
Nepozrel sa na mňa.