Nebojácny

EP. 1

Svet sa zmenil. Už si ani nepamätám aký bol predtým. V diaľke sa ozývajú výkriky gronov, ako prechádzajú cez pasce, systematicky rozložené po celom letisku. Sediac na riadiacej veži sledujem, ako oranžové slnko mizne za horizontom. Vychutnávam si jednu z posledných cigariet, ktoré mám v krabičke a vdychujem vôňu odparujúceho sa dažďa z asfaltu.

„Je čas," poviem si a vykročím smerom k rebríku, čo vedie na samí vrch veže.

So škripotom sa otvorí poklop a zalarmuje, azda, každého grona v okolí. Určite už boli vo vnútri. Toľko tých pascí nebolo na ploche, aby sa jeden, dvaja nedostali dnu. Vytiahnem svoju vernú 9 milimetrovú spoločníčku a zdvihnem jej hlaveň pred seba. O sekundu sa spoza rohu vyrúti prvý. Jeho pokožka čierna ako uhoľ, prvý rad zubov nahradil pery, ostré ihlice na hornej čeľusti obrovské pripravené preniknúť cez kožu jeho obete a na spodnej sánke tak isto pár ihlíc, no o niečo menšie, aby sa mohli schovať pod vrchnú čeľusť. Zložené oči, tiahnúc sa do stredu lebky, aby gron videl až za seba. Šľachovité telo, na ktorom je vidieť každý sval. Tvor stuhol strachom, keď stál zoči-voči hlavni mojej zbrane. Keď sa gron zľakne, jeho cievy vypustia do krvného obehu farbivo, ktoré spôsobí, že ich obeh sa sfarbí na zlato a žiari v tme. Neviem presne, či to má slúžiť na varovanie ostatných, alebo na privolanie pomoci, rozhodne to nejdem teraz skúmať.

Do hlavne prešla guľka, naberajúc rýchlosť a rotáciu. Boli to stotiny, čo náboj bol na čerstvom vzduchu a hneď sa zavŕtal do lebky grona. Tvor okamžite padol k zemi, z jeho lebky sa valí zlatá krv a jeho svaly sa napínajú a uvoľňujú v posmrtnom kŕči.

„Ty si dôvod, prečo je moja rasa na pokraji vyhynutia?" stál som nad mŕtvolou a dumal nad tým, čo sa vlastne stalo.

Pokúšal som sa rozpamätať, no nešlo to. Na schodisku sa ozvali pazúry ďalšieho netvora a s ním určite príde celá svorka.

„Do riti, vždy strácam čas nad blbosťami," prudká otočka na špičke a vydal som sa naspäť k rebríku. Prinajhoršom, budú moc sprostí na to, aby vedeli, že budem na streche. Teda, mohol som dúfať. Groni sa ale neriadia na základe vedomostí, ale na základe ich pudov. Sú to zvieratá, vrchol evolúcie predátora, prirodzený predátor pre ľudskú rasu, problém je...že predátor sa premnožil a ľudstvo teraz bojuje o život.

Už je takmer tma. Noc je azda najnebezpečnejšia, vtedy väčšina z nich ide na lov a ja som korisť, nie zrovna ľahká, ale stále som. Ba čo viac, ich citlivé uši museli zachytiť výstrel a teraz sa budú hnať smerom k letisku. Bože, aký je ten výhľad nádherný. Na ploche sú odparkované lietadlá, budovy poznačené zubom času, stromy a kríky za tie dlhé roky prerazili cez betón letiskovej plochy a vznikol tu les. Jarný vietor sa pohral s mojimi strapatými vlasmi, ktoré boli dlhé po plecia. Zavrel som na okamih oči a vychutnal si ten pocit. Kedysi biele tričko bolo špinou a potom sfarbené takmer do čierna, a krátke nohavice pripomínajúce hakamu som mal zviazané len šnúrkou.

Stojac na okraji veže, sledujem pohyb dole na zemi. Mohlo ich tam byť desať, možno pätnásť a to hovorím len o tých, ktorých som zbadal.

„Je koniec."

Vzal som kovovú tyč, čo kedysi slúžila ako prijímač a zakliesnil som s ňou padacie dvere, ktoré viedli hore na strechu. Nezastaví ich to, no zdrží. Nehľadám spôsob ako prežiť. Je jasné, že neprežijem, no chcem oddialiť ten moment, kedy zomriem o každú jednu sekundu. Veď koniec koncov, prežil som tak dlho.

Kráčajúc k okraju veže, sa moja myseľ rozhodla zablúdiť do spomienok.