Nebojácny

EP.6

Každým nádýchom sa ma zmocňuje zúfalstvo, snažím sa premýšľať no moja hlava je prázdna, nič konštruktívne. „Tu zomriem." Do pľúc sa mi naženie kyslík po hlbokom nádychu. Cítim ako sa mi cez krk derie von vzlyk na umlčím ho.

Oči mi tancujú po miestnosti, každý úder môjho srdca ma núti meniť pozornosť na iné objekty. Tak či onak umriem, ale môžem skúsiť sa brániť. Prach a špina pod nohami sa rozvírila keď som sa ako lunatik rozbehol hľadať zbraň. Som predsa v oddelení kde je kopa technologií, niečo z toho sa bude musieť dať použiť ako zbraň, prinajhoršom, hasičák, hasičák je vždy cesta.

V strede miestnosti bol obrovský stôl, taký pri ktorom z každej strany mohlo robiť viac ľudí, v strede stola bola diera a z nej vychádzali obrovské robotické ramená, ktoré asistovali pracovníkom a mohli robiť úkony na ktoré ľudská šikovnosť nestačila. Celé to bolo sledované spoza obrovskej presklenej steny. To bude moja cesta von, samozrejme že mi to napadlo. No vzápätí som si vybavil otcové slová keď prerábali laboratória „Tie sklá sú najnovšia technológia akú sme vytvorili, skôr prejdeš cez železobetónovú stenu ako cez 3 centimetre tohto skla." Moje pátranie po zbrani pokračuje.

Šroubováky, diely ktoré vyzerajú trocha ako časti zbroje, a rukavice. To bolo snáď jediné použiteľné čo som našiel, pozbieral som všetky veci na stôl a začal sa v nich prehrabávať. Tu sa museli vyrábať exoskelety a ja mám jeden pred sebou, nedokončený ale je tu.

Vzal som kombinézu ktorá sama o sebe bola už dosť pevná, no stále mala mnoho dier na ktoré sa dali napojiť rôzne časti. Na stole sa mi povaľoval kryt na ľavý prsník , rebrá, dolná časť chrbtu, obe ramená, panvová ochrana a stehenné štíty a rukavice.

Nahodiť diely na kombinézu bolo jednoduché, stačilo priložiť diel na časť tela, kombinéza mala predom spravené otvory a diel zapadol dnu, ozvalo sa jemné zacvaknutie a diel sa správal akoby bol všitý priamo do kombinézy. Vyzeral som ako nedokončený iron-man, ale čo na tom záleží? Vďaka tomu mám vyššiu šancu na prežitie. Posledný diel rukavice.

Nekládol som im veľkú pozornosť predtým no teraz sa zdali byt nespratné, boli dlhé až po lakeť a z tvrdého materiálu. Na hánkach boli spravené otvory, medzi hánkami zasa výrezy a na prstoch boli drobné pazúriky. Nasadil som si ich a opäť sa ozval cvaknutie ako rukavice dosadli ku zbytku obleku. Práve v čas, cez plexisklo rozdeľujúce chodbu a miestnosť kde som sa pôvodne chcel schovať čumela dnu tá bytosť.

Pokožka toho tvora bola matne čierna. Tvor chodil prikrčený, rebrá po stranách boli vonku nad jeho pokožkou a ku centru tela sa zas vpíjali pod kožu, ruky boli mohutné a šľachovité, končili niekde v úrovni jeho kolien. Nohy mal podstatne kratšie a neboli vystreté. Na končatinách pazúry dlhé od 15cm do 30cm. Hlava nemala proporcie ako ľudská, sánka bola ostrá a výrazná.

Chýbali mu pery, ktoré by zakrývali rad ihlíc určených na trhanie mäsa, keď tvor pootvoril ústa zazrel som že má ďalší rad zubov za tými prvými. Jeho celá sánka bola súbor zubov, a doslova mohol otvoriť ústa na veľkosť vlastnej hlavy. Tam kde majú ľudia nos bola len pokožka ktorá sa jemne nadúvala pri dýchaní. Oči mali tvar kvapôčky zatiaľ čo oblá časť bola v časti niekde nad ušami, cíp bol tesne nad spomínaným dýchacím vačkom, Vrch hlavy bol oblí a bez vlasov, nebolo tvarované čelo, obočie, skrátka nič čo by mal človek.