Bella - Polovičný anjel

Moja stredná

Začal sa druhý rok strednej ale skoro nič sa nezmenilo. Kate a ja sme sedeli v zadných laviciach blízko pri sebe. Angela sa vyťahovala novým značkovým oblečením a jej partička len híkala ža aj ony by chceli také. Tyler sa pýšil novými športovými oceneniami. A nerd Arnold sa už učil do druhého polroka. Hovorím skoro nič sa nezmenilo až na malé zmeny v povahách a niektorých vek. Ale ešte jedna vec. Pridal sa k nám nový spolužiak. Volal sa James. Bol celkom hanblivý. Aspoň mne sa zdalo.
Sadol si na druhý koniec triedy od nás dozadu. Už stihlo zazvoniť. Triedna predstavila Jamesa a začalo sa vyučko. Všetko šlo v pohode až dokým nenastala telesná. Učiteľ povedal že si zahráme vybiku. Neviem prečo. Veď to hrajú na základke a nie to už na strednej. No to by nebol osud keby nepovedal že si zahráme s chalanmi. Nechala som si vestu. Učiteľ pri mne spravil výnimku pretože mu vychovávateľka z decáku povedala že mám dáke zdravotné problémy a tá vesta je špeciálne ušitá práve preto. Vpodstate mala pravdu. Bola asi jediná ktorá to vedela okrem mamy a oca.
Zo začiatku sme sa roztriedili no na tom novom sa mi niečo nezdalo. No jasné veď mal mikinu. Celý čas. Určite si hovoríte čo ma to napadlo veď ja nosím vestu. Ale tá jeho mikina. Niečo na nej bolo iné ako na ostatných. Bola som ako posledná v poli. Predsa len sa najlepšie uhýbam ale keď príde na hádzanie je to hotová pohroma! Snažila som sa vybiť čo najviac chalanov. No James sa stále uhýbal. Rozhodla som sa že ho vybijem až na koniec. Všetci z chalanov boli vybití. Až na Jamesa. Bolo to len medzi nami dvoma. Mala som loptu a mierila som pol metra pred neho pretože ak by som si to zamierila na neho netrafila by som a bola by som v prdeli. ,,Čo mieríš tak do predu!?!" Jačali spolužiaci. No ja som vedela čo robím. Hodila som loptu a... Trafila som ho do chrbta! Bola som šťastná pretože zazvonilo a náš tím vyhral!
No Jamesa očividne rana loptou bolela a chvíľu si potom šúchal chrbát. Zastavila som ho pri skrinkách. ,,Hej... Je mi ľúto ako som ťa trafila. Mrzí ma to." Preboha čo to robím jačal na mňa mozog keď som mu to hovorila. ,,Tu máš... Ako ospravedlnenie." Dokončila som a dala mu do rúk balíček Skittles cukríkov. ,,Ďakujem ale to si nemusela. Som v pohode len to trochu zaštípalo." Odpovedal a dal si cukríky do skrinky. ,,Dobre tak čau zatiaľ.'' Povedala som. A otočila sa na to že sa vydám domou pretože telesná bola posledná hodina. Načo som vrazila do dverí naproti mne.
Debilnejšie mi skrinku nemohli dať. Mala som ju hňeď vedľa Jamesovej. Na čo sa James brutálne rozosmial. ,,Čo je to také vtipné?" Opýtala som sa ho akoby sa nič nestalo. ,,No len vyzeralo to strašne stupídne." Odpovedal mi. ,,No tak si zvykaj pretože ja takéto veci robím väčšinu času!" Povedala som mu na to. ,,Ideš domov?'' spýtal sa James. Ja som na neho hodila taký pohľad že "Nie na Venušu idem" načo sa rýchlo spamätal a povedal : ,,No čo ak ideš mojím smerom? Mohli by sme možno ísť spolu.... Urob to aspoň za tú vybiku.'' ,,Dala som ti cukríky ale dobre" napokon som súhlasila. ,, Bývam v intráku ak by si chcel vedieť." Dodala som. A on na to :. ,, Ja tiež!" Tak sme sa vybrali k intrákom.
Cestou sme sa porozprávali o veľa veciach a myslím že by sme mohli pokračovať do nekonečna. No už sme boli pri vchode. ,,Ty bývaš v tom červenom?" Spýtala som sa ho keď som vchádzala do môjho ktorý bol modrej farby. ,,Hej. Môžeš kedykoľvek prísť číslo mojej izby je 66." Dal mi jeho číslo od telefónu aj od bytu na internáte. ,,Fajn Moje je 77." Odpovedala som mu. A na oplátku mu venovala aj svoje telefónne číslo. Bol to fajn ďeň.
Keď nastala noc a všetci spali aj Kate ktorá so mnou bola na izbe. Bol čas prevetrať si krídla. Potichu som si obula topánky a dala si svoju špeciálne upravenú mikinu ktorá mala otvory na moje krídla. Vošla som na balkón a vyliezla na zábradlie. Stiahla som krídla k sebe a skočila.
Cítila som ako mi vietor vial do tváre keď som padala. Milujem ten pocit! Vždycky som si povedala.
Keď sa blížila zem rozpresrela som svoje veľké krídla a vzlietla až k oblakom. Úsmevu sa nedalo zabrániť. Keď som si len tak lietala pomedzi oblaky niečo som zaregistrovala v mojom zornom poli. Najprv by si človek povedal že to bol niekto ako ja ale to si myslím asi len ja. Bola jedna hodina v noci.
Bol čas vrátiť sa na intrák. Vletela som nenápadne na balkón a obliekla si vestu. Pokúšala som zaspať ale neviem prečo mi to nešlo. Lietala by som aj viac ale nejde to. Pretože ľudia majú aj nočné smeny a nechcela by som aby niekto v noci videl polovičného anjela poletovať po oblohe.
Išlo by to možno ak by bolo zamračené ale to by som nevidela ani ja. Napokon som sa zdvihla na to že si idem zohriať mlieko možno mi to pomôže zaspať. Po ceste naspäť z kuchynky som dostala čudný pocit. No moc som to neriešila.