anorexia

kamarát

Prišlo nové ráno nový deň. Skoro vôbec som nespala, celú noc som bola hladná. Stále som hladná. Viem že sa musím najesť, lebo som to sľúbila a taktiež by som dnešok bez jedla len s ťažkosťami zvládla. Zjedla som jedno jablko a ďalšie dve som si zbalila na cestu, nachystala som sa do školy a odišla som. Teraz musím prežiť cestu autobusom. Ľudí tiež nemám rada. Vždy keď sedím v autobuse tak sledujem ostatných ľudí, ich správanie, výzor a ostatné maličkosti a skúšam ich odhadnúť. Takto sa zabávam po ceste do školy. Vystúpim  z autobusu a koho tam nevidím? Môjho kamaráta. Kamaráta, ktorý ani netuší koľko bolesti mi spôsobil. Veľmi rýchlo som ho obišla a vošla do školy. Po príchode do triedy som si sadla na moje miesto, ktoré sa nachádza úplne vzadu pri okne a ovládla ma šialená úzkosť. ,,Kľud." hovorím si v duchu a modlím sa aby to prestalo. Viem že v takýchto situáciach musím začať vykonávať inú činnosť aby som zamestnala svoju hlavu. Tak sa zdvýham zo svojej stoličky a idem sa prejsť, ale zámerne sa vyhýbam jeho triede. Pozriem sa na telefón aby som zistila koľko je hodín. Mobil som vypla ale na čas som sa zabudla pozrieť. Niečo bolo zaujímavejšie ako čas... Napísal mi.... Píše: "Ty nevieš ani pozdraviť?" ach a už je to tu zase. A ja som sa tak snažila aby to vyzeralo že ho nevidím. Otvorila som dvere do svojej triedy a sadla som si do lavice... Šťastná... Veľmi sa za to preklínam ale vždy keď som s ním, alebo mi čo i len napíše som štastná. Kôli nemu sa snažím začať jesť. Verím, že keď sa z toho dostanem on bude presne ten vďaka komu sa mi to podarí.