anorexia

začiatok utrpenia

,,Na raňajky si dám jogurt na desiatu si vezmem jedno jablko a možno budem môcť vynechať obed a večeru." Veľmi sa teším z toho ako to zvládam. Bolo 4:50 a ja som sa práve vrátila z ranného behu ktorý je mojou dennou rutinou posledných pár mesiacov. Zjedla som teda s veľkou nechuťou jogurt a postavila som sa na váhu. Schudla som ďalšie kilo. Veľmi som sa potešila. Meriam 172 cm a 48 kíl. Milujem svoje rebrá a všetky kosti, ktoré sú tak krásne vidno. V škole mi pár krát príde zle ale vždy to nejako predýcham ani dnes to nebolo iné. Keď som prišla domov už sa stmievalo. V týchto zimných mesiacoch častokrát chodievam domov za tmy. Doma som sa prezliekla do vecí na cvičenie a začala som cvičiť... väčsinou cvičím tak hodinu občas aj dve. Baví ma to, je úžasné si predstavovať ako všetok ten tuk na mne trpí. Keď  necvičím čo i len deň mám pocit že ten tuk ma celú obalí a budem ako gulička, že budem taká tučná ako väčšina obyvateľov tejto planéty. A tak isto to je aj s jedlom nedokážem jesť... Zbožňujem ten pohľad do zrkadla v ktorom vidím moje dokonalé telo... mmm... dokonalé? možno dokým môj orlí zrak nezbadá ten malý kúsok tuku na brušku a trošku väčsie stehná. V tom momente mám pocit že sa asi zrútim. Môj sen byť dokonalá sa zase nesplnil. Dúfam že to dosiahnem skôr ako ma môj najväčší sen zabije.