Strach z lásky?

Nie milé prekvapenie

J=Ja
R=Rony(BFF)
m=mama
o=otec
M=Marcus
T=Tinus

Rozospatá som vstala z postele a obliekla si župan. Sadla som si na posteľ a chvíľu som pozerala čo je nové na instagrame. Vždy som závidela všetkým dievčatám hnedé alebo blond vlasy. Ja som mala ryšavé.Nepáči sa mi, keď sa na mňa všetci pozerajú. Nie som rada stredobodom pozornosti. Som veľmi hanblivá a nerada sa rozprávam. Milujem svoje knihy a hudbu. To všetko mi k životu stačí(ak nepočítam Rony)...nič viac, nič menej. Keď dostalkujem všetkých mojich crushov z Ameriky obujem si teplé papučky. Dostala som ich tieto Vianoce od maminy, sú veľmi pohodlné. Keď sa objavím v kuchyni veľmi sa zľaknem. Rodičia stoja predomnou o deviatej ráno v sobotu. Asi sa s nimi niečo vážne stalo, pretože nikdy nevstávajú tak skoro.
m: ,,Laura, poď si sadnúť."
Sadla som si na stoličku, vedla mňa si sadli aj rodičia.
J: ,,Čo sa deje?"
Bola som veľmi vystrašená, tvárili sa ustarostene.
o:,,Laura, dobre vieš, že peňazí sme nikdy nemali na zvyš a dostal som pracovnú ponuku. Dostával by som dvakrát toľko ako teraz"
J: ,,A v čom je problém?"
m:,,Lenže tá pracovná ponuka nie je tu v Osle, ale v dedinke Trofors."
J: ,,Robíte si zo mňa srandu?"
Zasmiala som sa, no rodičia sa nepridali.
J:,,"Počkať...vy to myslíte vážne?
Začala som trochu zvyšovať hlas.
m,o: ,,Áno. Sťahováci prídu už zajtra."
J:,,To nemyslíte vážne!"
Do očí sa mi nahrnuli slzy a rozbehla som sa po schodoch. Takmer som sa potkla, pretože som cez slzy nič nevidela. Rýchlo som zabuchla dvere a hodila sa do postele. Chvílu som plakala do vankúša. Napokon som zobrala mobil z nočného stolíka a vytočila číslo na Rony.
J: ,,Rony?"
Povedala som s rozladeným hlasom.
R: ,,Preboha. Čo sa deje? Niečo s rodičmi? S tvojím crushom? Stal sa ti nejaký trapas? Máš domáce väzenie?"
J: ,,Nie. My sa sťahujeme."
Povedala som popri plakaní.
Nastalo ticho a po chvíli Rony dodala: ,,Počkaj chvíľu."
Zložila telefón a ja som si zobrala knihu aby som sa aspoň na chvíľu upokojila.
O päť minút som počula zvonček. Síce som bola v izbe počula som o čom sa rozprávali na chodbe.
m:,,Ahoj Rony, už ti Laura volala?"
R:,,Áno, prepáčte, pôjdem rovno za ňou."
m:,,Dobre, urob si pohodlie."
Rony vbehla do mojej izby bez zaklopania. Hodila sa mi okolo krku a chvíľu sme sa obijímali.
R:,,Neboj, nejako to zvládneme."
Do očí sa mi nahrnuli slzy.
J:,,Najhoršie na tom je to, že idem do nejakého zapadákova. V tej dedine je iba zopár domov a nechápem čo také zaujímavé by tam mohol ocko fotiť. Trofors je 10 hodín cesty autom. Takže sa nebudeme často stretávať."
Keď som to dopovedala ešte viac som sa rozplakala.

Dúfam, že sa vám páči prvý diel❤️