Niekde pod letom.

Triezvenie.

Píšem tak stroho, ako to len ide,

ako si to vždy chcel,

nečakám náhle odpovede,

keď som sa ich nevedel dočkať včera,

v mĺkve pod okenným oblokom.

Teraz stojím na hranici dvoch lúk,

noc na jednej i na druhej,

aj za nimi, aj pred nimi,

iba okolo mňa sa svieti

a bozkáva ma všetko.

Nemusíš mi odpovedať,

mne stačia hviezdy prekryté mračnami,

viem, že za nimi sú

(a svietia ako aj my teraz),

prečo by tam neboli?

Nenaťahujú sa snáď konáre stromov

za ich ostrými hranami?

Moja pomaľovaná myseľ...

ak seba či teba pošpiním krvou,

túto noc to bude farba

a naše telá plátnom,

bude to obraz vyjadrujúci 

špinavú krásu,

komplexnú škaredosť

(žiadne abstraktné obrazce,

skrátka nás,

nás všetkých).

To všetko bolo pekné.

To všetko bolo včera.

To všetko bolo neskutočné...

... a neskutočná hanba,

a neskutočná triezvosť

a neskutočná realita,

po tom,

ako stiekla farba z plátna

(postupne som si uvedomoval...

stiekla krv z našich tiel).