Celý vesmír

TEN POHĽAD

Aby sme sa posunuli v príbehu prezradím vám, že mám rada jedlo. Nie je to nič zaujímavé, v dnešnej dobe dosť bežná veta pre človeka v mojom veku. No chcela som vám to oznámiť, aby sme sa lepšie spoznali. Hoci aj vás vôbec nepoznám a neviem, či niekedy spoznám.

Sú dni, kedy rada varím. Nie len keď rada krájam zeleninu, ale hlavne vtedy keď mám čas a som hladná, čo vlastne dáva zmysel. Keby to bolo inak bolo by to nelogické. Väčšinou ale varím cestoviny, alebo robím nejaké mäso, lebo tieto dve jedlá sa dajú pripraviť na toľko veľa spôsobov, že ani neviete, že jete už druhý týždeň to isté, len s inou omáčkou. No mne to nevadí, lebo mám rada cestoviny a rada experimentujem. Nie vždy to vyjde, no vždy to musím zjesť. Ja viem, ťažký údel.

Keď som bola menšia, nemyslím tým úplne mala, skôr v pubertálnom veku, nemala som, ako by sa dalo očakávať z predchádzajúceho textu problém s príjmom potravy. Nie je to nič zaujímavé, no chcela som vám to oznámiť.

Aby som ale nepísala už tretiu kapitolu o ničom, začnime sa teda venovať príbehu, ktorý vám chcem rozpovedať.

------

Vchádzam do lekárne v nákupnom centre neďaleko môjho domu. Mám po ceste späť ešte zopár iných lekární, no nerada chodím do tých malých, lebo sa časom môže stať, že si ma zapamätajú a to nie je nič dobré. Dnes je tu celkom málo ľudí, na to koľko je hodín a aký je deň, no to mi nevadí. Aspoň to všetko budem mať rýchlo za sebou.

Nemám rada vyberanie liekov, hlavne tých na predpis. Teta za pultom sa vždy na mňa pozerá tým pohľadom, ktorý by chcel byť milý a povzbudivý, no jediné, čo z neho nakoniec je, je ľútosť a trápno z toho, že sa jej nepodarilo skryť ako veľmi jej je jedno, čo si vyberám. Ten pohľad je jedinečný a neopakovateľný, no je tam. Väčšinou však dobre skrytý za úsmevom zle nalíčených pier. Ja viem, nemala by som nikoho súdiť za jeho vzhľad. Sama nevyzerám, že som najzdravšia, no ale predsa nie som. Svedčí o tom situácia, do ktorej sa za okamih dostanem. Predo mnou v rade stojí pani. Je to milá pani už na prvý pohľad. Je mladá, trošku unavená, no stále pôsobí milo. Keby som bola dieťa, chcela by som mať takú mamu. Takú čo pôsobí milo aj keď je unavená a zjavne nemá svoj najlepší deň. Zrejme čaká na lieky pre svoje dieťa. Pre dieťa, ktorým by som chcela byť keby som ním bola.

Z myšlienok ma vytrhne hlas tety za oknom. Ani som si nevšimla, kedy tá milá pani odišla. Teta za malým priezorom obloženým liekmi a reklamami na iné lieky sa na mňa nútene usmeje. Táto nie je milá. Už na prvý pohľad nie je milá, no možno je a ja sa mýlim. To sa mi občas stáva. Ale to je teraz nepodstatné. Na malý pult položím pokrčený papierik s podpisom lekára a nejakými inými slovami, ktoré síce neviem prečítať, ale viem čo znamenajú. Lekárnička sa na mňa letmo pozrie a odskočí niekam do neznáma. Väčšinou však zabáčajú vpravo od okienka, no táto šla doľava. Zaujímalo by ma či majú nejaké normy na to, ako mať uložené lieky v správnom poradí, alebo či si ich ukladajú ako chcú. No každopádne táto lekárnička išla k inému regálu, ako chodia všetky ostatné vo všetkých ostatných lekárňach. Možno to však je tým, že okienko, pri ktorom stojím je úplne napravo, a na pravo od neho je iba takmer prázdna polica s reklamnými predmetmi a letákmi. Ale to sú veci, ktoré si bežne človek nevšimne. Veci ako to, že odbočila doľava preto, že doprava sa nedá ísť.

Netrvalo to tak dlho a lekárnička sa vrátila aj s krabičkou celkom neutrálnej farby s ešte neutrálnejší názvom.

„Prepáčte, že to ta dlho trvalo..." začne hneď ako príde, „ale nebola som si istá, či ešte máme toto balenie."

„Asi ho máte, však," odpoviem neutrálne a lekárnička na mňa pozrie mierne zmäteným pohľadom. Jasné, že ho máme, veď som ti ho priniesla krava!

Teraz prichádza na rad scéna, kde sa ma lekárnička pýta, či poznám dávkovanie, či už som niekedy liek užívala a či to bude všetko čo si chcem dnes kúpiť za tak nehorázne peniaze.

„Áno," s hlbokým výdychom odpoviem na jej otázky a podám jej bankovku. Keby som teraz neexistovala, vôbec by mi nevadilo, že míňam toľko peňazí. Ale ja zase raz existujem.

„Dovidenia, príďte zas," vychrlí lekárnička a naše pohľady sa stretnú asi prvý raz za celý nákup. Dovidenia, príďte zas. Táto veta nie je úplne vhodná do lekárne, pre chorého človeka, ktorý si musel prísť vyzdvihnúť liek tohto typu. Lekárnička sa začne nadychovať aby rýchlo povedala niečo, čím situáciu zachráni, no ja len kývnem na pozdrav a odkráčam preč. Je mi jasné, že toto nie je to čo mi chcela povedať a tiež to, že ju to naozaj mrzí. Ako vlastne všetkých a vždy, keď niekomu ujde nejaké nevhodné slovo. Kiežby som mohla teraz neexistovať.