~ JIMIN ~
"Nie je o čom." odvrkol som a otočil sa opäť na druhú stranu. Snažil som sa zadržať slzy, ktoré sa mi pri pomyslení na Yoongiho znova začali formovať. Nepotrebujem, aby ma Jin znova videl plakať, už tak som považovaný za toho slabého a neschopného.
"Ale áno, je." povedal Jin neustúpčivo a prisadol si trochu bližšie ku mne.
"Vieš, Yoongi je tvrdohlavý človek, ale k jeho srdcu sa dá dostať."
Na toto som sa už otočil a Jina počúval s nastraženými ušami. Usmial sa a pokračoval.
"Vieš, Gi si tu kedysi dovliekol jednoho frajera, netrvalo im to dlho.. Asi len 2 týždne..? Tak nejak. No, Yoongi sa neskôr ich rozchodom ani nezdal nejako zaskočený ani dotknutý. Myslím, že on bol ten, ktorý sa s ním rozišiel, pretože ten chalan sa k nemu správal ako ku handrovej bábke. Aspoň tak mi to hovoril Namjoon."
Zamračil som sa. Nevedel som, že si tu Yoongi niekoho zavolal a nechcel som myslieť na to, že medzi nimi možno bolo aj niečo viac než len držanie sa za ručičky a bozkávanie sa. Na to tu má mňa.
"Podľa mňa," povedal Jin "na neho musíš ísť milo. Viem, že Yoongi vyzerá ako drsný typ človeka, ale ver mi, že nie je. Je čítateľný ako kniha. Potrebuje len trochu lásky, tak mu ukáž tie sladké chvílky, kedy je všetko bezstarostné a plné farieb. Akoby ste boli znova na stredných školách a prežívali ste všetko spolu." usmial sa a prehraboval mi vlasy.
Vlastne, neznelo to zle. Vôbec to neznelo zle. Lenže aj keď som sa k Yoongimu chcel priblížiť len o krok on o dva ustúpil a ešte mi do cesty postavil stenu. Jin, akoby mi čítal myšlienky, dodal.
"Len trpezlivosť, veď on si to uvedomí."
Ešte chvíľku som bol ticho, ale potom som sa usmial od ucha k uchu a vyskočil z postele. Objal som Jina a rýchlo mu poďakoval. V mžiku oka som upaloval dole po schodoch, div som sa nezakopol o vlastné nohy, a bežal som do našej izby s Yoongim.
Zastal som pred dvermi.
*Flashback*
"Máš jediné šťastie, že je to z polovice aj Namjoonov byt, inak by si letel!" vyprskol na mňa Yoongi, zatiaľ čo sa na mňa ani nepozrel a v kľude si pozeral televízor.
"Tiež nechápem, prečo si musel ostať v mojej izbe. Mohol si ťa k sebe nasťahovať Namjoon, alebo si mohol ostať na gauči." pokračoval, zatiaľ čo prepínal medzi kanálmi.
"Vidíš, alebo ešte lepšie! Mohol by si spať na zemi. Nie si na to po tých prepitých nociach vlastne už zvyknutý?" ostro sa zasmial a uskrol si z pohára s malinovkou, ktorú mal na stole pred sebou.
Celú dobu som ho počúval so sklopeným zrakom a žmolil som si koniec mojej čiernej mikiny. Tentokrát tu nie je ani Joon, aby sa ma zastal. Išiel na schôdzu s nejakým Seokjinom, či tak nejak..
Z nevysvetliteľného dôvodu som sa na Yoongiho vrhol a objal ho. Alebo možno z vysvetliteľného. Chcel som mu ukázať, ako veľmi ho mám rád a že na mňa nemusí byť taký zlý. Možno by sa ku mne začal správať inak. Som naivný, ja viem. Bolo mi jedno, že na mňa v tú chviľu na mňa nakričí ako blázon, prýkrát som objal Min Yoongiho. A bol to úžasný pocit.
Chvíľu bol z toho celý otrasený, ale potom ma odsotil preč a zdvihol sa z pohovky.
"Toejora!" [choď do pekla]
*End of flashback*
Zhlboka som sa nadýchol a otvoril dvere. Je to aj moja izba, nemusím predsa klopať. Yoongi ležal na posteli, tvárou otočený k stene. Podľa toho, ako pokojne dýchal som usúdil, že už spí. Rýchlo som teda ešte prebehol do kúpeľne, umyl som si zuby a vliezol na pár minút do sprchy. Osušil som sa a navliekol sa do čistého pyžama.
Keď som sa vrátil do izby, chíľku som stál medzi mojou a Yoongiho postelou, ktoré sú každá na druhej strane izby.
Potom som sa rozhodol zariskovať a nedbal som na dôsledky. Tie predsa budú až ráno, budem to riešiť až vtedy.
Opatrne a hlavne potichu som vliezol ku Yoongimu do postele a prikryl sa jeho perinou.
V tú chvílu som sa cítil ako v siedmom nebi. Z jeho tela vyžarovalo príjemné hrejivé teplo a nemohol som si pomôcť, usmieval som sa ako idiot.
Mal som sto chutí ho objať. Aspoň objať. Ale bál som sa, že ho zobudím. Tak som sa k jeho chrbtu pritúlil čo najbližšie to šlo a zavrel som oči.
"Dobrú noc, Yoongi-ah."
