Still loving you

Chapter 3

Nový deň a stále ten istý stereotyp. Až na to že bola sobota. Pozrela som na budík na nočnom stolíku ktorý ukazoval 10:15. Často som sa cez víkendy zobúdzala takto neskôr, veď načo by mi aj bolo vstávať skôr keď nemám nič na pláne. Vyšla som z postele a zavinula som sa do svojho župana. V kuchyni sedela mama, popíjala kávu a listovala v časopisoch. ,,Ahoj, " viac menej falošne som sa na ňu usmiala. ,,Dobré ránko Effy, " usmiala sa tiež. Bolo to také falošné že až. Obidve sme sa tvárili že sa v noci nič nestalo a obidvom nám to vyhovovalo. Ja som nemala chuť riešiť tieto blbosti a ona? Očividne tiež nie, aj keď ja vlastne ani nemám tušenie čo sa odohráva v jej živote. Odsunula časopisy a vážne na mňa pozrela. ,,Dnes je 11. Večer príde otec, " oznámila mi. ,,Hmm okej. Budem doma." zamrmlala som. ,,Ja idem niečo nakúpiť dobre? Ak budeš taká dobrá pripomeň to aj Dylanovi, " vstala od stola a zobrala si kabelku. ,,Okej, " znovu som zamrmlala ani som na ňu nepozrela a robila si raňajky. ,,Effy ja..." zrazu si vzdychla chytila ma za plece a pozrela mi do očí. ,,Nič nehovor mami. Ako vždy pamätáš? Akoby sa nič nestalo, " povedala som jej. V očiach sa jej zaleskli slzy. To som nevidela už riadne dlho. Pochytila ma panika že tu asi nie je čosi v poriadku. ,,Mami?" so súcitom som na ňu pozrela, ,,deje sa niečo?" zavrela oči aby zabránila prívalu slz. Po chvíli ich opäť otvorila. ,,Tento večer nebude taký ako ostatné. Tvoj otec sem príde aby vám niečo oznámil. V Nórsku si niekoho našiel. Ja to viem už dávno no dnes príde sem aby vám to povedal." nebola to pre mňa až tak prekvapujúca novinka. S mamou si už dlhšie nerozumeli. Keď si telefonovali, vždy sa to skončilo nejakou hádkou a ak nie, tak trápnym tichom kedy si už nemali čo povedať. Ale aj tak som nemohla nijako zareagovať na mamin smútok v očiach. Nezmohla som sa ani na jedno jediné slovo. ,,Idem ja...Buď prosím večer doma, " to bolo posledné čo mi povedala...

,,Voláte sa Elizabeth Jonesová a ste dcéra Amy Jonesovej? " pýtal sa ma neznámy hlas v telefóne. ,,Áno, som stalo sa niečo? " bola som zmätená. V hlave sa mi už odohrávali scenáre čo všetko sa mohlo stať. Prečo mi niekto volá z neznámeho čísla a pýta sa ma či som dcéra svojej mamy? Bolo 19:30 a jej stále nikde. Otec mal prísť až o 20:00 ale aj tak odkedy ráno odišla nevrátila sa. ,,Nerád vám to oznamujem ale vaša matka mala autonehodu. Bola na mieste mŕtva. Svedkovia hovoria že išla vyše 120..." mŕtva...mŕtva...mŕtva. Tie slova sa mi ozývali v hlave. Nie to nemôže byt pravda. Nie. Nedokázala som ďalej počúvať čo presne sa stalo. Jednoducho mi vypadol mobil z ruky a rozplakala som sa ako malá. Vrieskala som prečo...prečo ja? Prečo mama? Dylan bol hore v izbe. Počul ma a zišiel dole. ,,Effy? EFFY?! Čo sa stalo?!" mykal mnou. O ničom nevedel a ja som nebola schopná povedať to nahlas. ,,Effy...no tak. Okamžite mi povedz čo sa stalo?" strach v jeho očiach...starosť. To bolo niečo čo som nevidela už roky. ,,Mama je mŕtva Dylan," zašepkala som do úplného ticha. No po tvári mi tiekli slzy. Ako vodopády. ,,Čože?! Elizabeth neser ma! Ak si zo mňa robíš srandu toto nie je vtipné," neveril tomu. Nechcel tomu veriť. ,,Nerobím." povedala som polo hláskom. ,,Nerobím, volali mi...či...či som jej dcéra. Že vraj išla vyše 120. Dylan toto nie je vtip toto je realita!" habkala som. Dylan stratil reč. Schmatol môj mobil na zemi a pozrel si posledný hovor. Potom pozrel na mňa. Bol to pohľad plný smútku, výčitiek, slz, starostí. Sadol si vedľa mňa a pevne ma objal. ,,Bude to dobré Effy..." šepkal aj keď sám vedel že nebude. ,,Chyť ma za ruku," podal mi tú svoju a ja som mu ju pevne stisla, ,,a zhlboka dýchaj," počúvla som ho. Obdivovala som ho ako si vedel v takejto situácii zachovať chladnú hlavu. Bol tu zase. Môj veľký brat, ktorý má ochraňuje. Nebol tu dlhých pár rokov a už som aj zabudla že taký naozaj vie byt. Sedeli sme na zemi v kuchyni. Pevne ma držal za ruku a hladkal utešoval slovami: ,,Stále máme otca Effy a mama bude vždy tu! " ako náhle to dopovedal zazvonil zvonček a v nich stál vysmiaty otec ktorý o ničom ani len netušil.