Still loving you

Chapter 6

,,Viem že to bude pre teba ťažké. Naozaj prepáč, že tam nepôjdem s tebou, ale ja musím dokončiť tú školu." sedeli sme v mojej izbe a Dylan mi vyrozprával otcove plány. V hlave sa mi krútilo. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Nechcela som sa presťahovať do Londýna s otcom a jeho priateľkou. Nechcela som odísť preč od Dylana. No v podstate keď sa nad tým zamyslím nemám čo stratiť. Nikoho tu nemám a s Dylanom si môžeme volať a môže ma prísť hocikedy pozrieť. Pomaly som prikývla. ,,Myslím...myslím že som schopná sa s tým zmieriť," Dylan na mňa povzbudzujúco pozrel. ,,Neboj sa Effy, bude dobré," a silno ma objal. V hlave som mala zase toľko myšlienok. Nemám na výber a musím byt prispôsobivá, ak nechcem skončiť v decáku. Ešte jeden Dylanov úsmev na mňa a potom sa zdvihol a odišiel. Ostala som opäť sama so svojimi myšlienkami.

O dva týždne neskôr

,,Tak Effy máš všetko?" s poslednou krabicou som vyšla von zo starého domu. ,,Áno, táto je posledná," uložila som ju do kufra a naposledy sa zadívala na dom. Bude mi chýbať. ,,Môžeme ísť?" pozrel na mňa. Bez slova som prikývla. S Dylanom som sa rozlúčila už včera, pretože sa presťahoval skôr do bytu ktorý mu otec vybavil. Uložila som sa na zadnom sedadle. Vpredu bol otec s Ashley. Snažila som si na ňu zvyknúť. Nebola až taká hrozná, chovala sa ku mne najmilšie ako to len šlo, ale nechcela som si ju pripustiť k telu. Ešte nie. Otcove plány prebehli pomerne rýchlo. Medzitým stihol zorganizovať aj pohreb ktorý bol minulý týždeň. Tá spomienka bola nepríjemná. Prišlo dosť ľudí. Mamini kolegovia z práce, rodina, známi, no veľa z nich som nepoznala. Niektorí ľudia, ktorí mi priali úprimnú sústrasť mi boli cudzí. Nemala som tušenia kto to je. Našťastie to prebehlo celkom rýchlo. V ten večer mi Ashley vošla do izby. Chcela sa so mnou porozprávať a ja som ju nechala. Vlastne keď si tak spomínam bola veľmi milá. Viem že by som ju nemala obviňovať z maminej smrti, ani otca, ale stále mám v sebe ten pocit že práve ony dvaja za to môžu. Snažia sa byt čo najmilší, najpríjemnejší, najláskavejší a mne to už občas lezie na nervy ale som schopná to akceptovať. Som schopná sa zmieriť s tým čo teraz príde. Pretože takýto je život. Plný nečakaných udalosti a zmien. Zahráva sa s nami a skúša nás. V ten večer mi Ashley povedala že je tu jedna vec ktorú neviem a mala by som vedieť. Má syna. Volá sa David a má 18 ako Dylan. Žíl s ňou v Nórsku ale keďže sa teraz sťahujeme bude s nami žiť v Londýne. Zistila som že otec posledné 3 mesiace žil v Londýne z čoho som bola vykoľajená a mierne vytočená, keďže nás v podstate klamal. Žili v menšom byte ktorý si prenajali, ale otec chcel samozrejme niečo viac, tak zháňali nejaký moderný rodinný dom a podarilo sa. ,,Myslím že spolu budete vychádzať. David je dobrý chlapec." usmiala sa na mňa. Mysľou mi prebehlo že to určite bude slušný mamičkin maznáčik s dobrými známkami. Vlastne bolo mi to jedno. Viem že toto je môj nový začiatok. Je na mne ako sa budem správať. Mohla by som sa zmeniť, konečne mat možno nejakých priateľov, ale nad tým som sa len v hlave zasmiala. Ja nie som ten typ ktorý vyhľadáva kamošov a hneď sa pchá do nejakej partie. Proste som to ja. A áno viem že ľudia sa menia. Alebo možno skôr ľudia menia ľudí. Mňa zatiaľ nemal kto zmeniť. Oprela som si hlavu a okno a zavrela oči. Nemohla som sa zbaviť myšlienok aké to bude až sa tam zabývame, ja budem chodiť do školy. Možno mám až priveľké očakávania. Ale srdce mi vravelo a jasne mi dávalo najavo že toto je novy začiatok a už nechcem byt tou samotárkou. Tou divnou. No hlava sa stále vracala k minulosti. Ja. Moje tvrdohlavé JA mi nedovolí otvoriť sa. Mám strach. A to je niečo čoho sa už asi nezbavím. V hlave mi stále znela jedna a tá istá veta. ,,Nepripúšťaj si nikoho k telu, lebo nik ta nemôže raniť viac ako ten ktorého máš rád." stále a stále dookola. Z mojich úvah ma vytrhol otcov hlas. ,,Za chvíľu sme tam. Effy spíš?" opýtal sa ma. ,,Hmm..." zamrmlala som a prebudila sa zo svojich úvah. ,,Spala som, " vystrela som sa. Pozrela von oknom a zazrela som obrovské vysvietené mesto pred nami. Londýn. Dúfam že si ho zamilujem.