-Musí mu veriť, hoci ju sklamal na celej čiare-
Prešli 3 roky, no ani jeden z nich nezabudol. Osud ich po dlhej dobe opäť spojil dokopy. Aj keď s ním ona nechce mať nič spoločné, musia sa opäť spojiť dokopy, bez ohľadu na to, čo medzi nimi bolo. Ter...
Ráno som sa zobudila okolo deviatej, kedže mi nejaká veľmi múdra osoba trieskala neustále na dvere. Spočiatku som to ignorovala a dúfala som že sa dotyčný vzdá, no keď trieskanie po chvíli neprestávalo, naštvane no hlavne nechcene som sa vyšuchtala z postele a šla zistiť, kto má tendenciu ma budiť o deviatej ráno.
Ako rýchlo som však dvere otvorila, tak rýchlo som ich aj zatvorila. Pred dverami stál totižto samotný idiot. Nemala som k tomu aby som ho pustila dnu, takže sa pokúšal dnu dobiť. Ako inak než, trieskaním. Po niekoľko minútovom dobíjaní sa dnu som ho nakoniec pustila dnu. Aj to nechcene.
Akonáhle sa dotrepal do obývačky sa rozvalil na mojom gauči. Prebodla som ho naštvaným pohľadom, na čo sa len uškrnul a ešte viac sa usalašil. Jasné, rovno sa tu zabývaj idiot.
"Preskočím všetky nepodstatné vecičky ako objatia a iné formality, a prejdem rovno k veci. " Dosť múdre, Eliot. Konečne si povedal niečo, za čo ťa nemám chuť prefackať.
"Zrejme vieš kvôli čomu som prišiel. Ide hlavne o včerajšie stretnutie s Noahom. Ako si nás začali dobiehať tiene minulosti. A či chceš alebo nie, týka sa to aj teba." Pri slovnom spojení "tiene minulosti" som zbystrila pozornosť. Pozrela som sa na Eliota nechápavým pohľadom. Nebola som si totižto istá, čo tým presne myslel. Úprimne som sa bála toho, čo z neho vylezie ďalej. Už teraz mi však bolo jasné, že to nebude žiadna potešujúca správa.
"Zistili sme že určitý ľudia ktorý by mali byť už dávno tisícky metrov pod zemou, sú žiaľ nažive. Ba čo horšie, majú dosť spojencov ktorý by nám mohli uškodiť. A nie len nám, ale aj tebe. Sú medzi nimi aj tvoji úhlavný nepriatelia, takže nás napadlo či by si sa..." Vetu však nedopovedal, pretože si spojil ruky v dlaniach, a zadíval sa na mňa.
Teraz neviem čo ma dostalo viac. Fakt, že tí najväčší nepriatelia žijú, pričom absolútne neviem ako je to možné. Všetci sme boli vtom, že sú už dávno po smrti, a teraz zrazu zistím, že sú nažive. Nič horšie sa mi už prihodiť nemôže.
Alebo fakt, že nám teraz ide všetkým pekne o život. Bohužiaľ, aj mne. Pomaly ale isto ma celá minulosť dobieha. Najprv Noah s Eliotom, čo sa nejako ešte prežiť dá, no postupne to bude ešte niekto, oveľa, oveľa horší.
Dosť ma však zarazila posledná veta. Len dúfam že nenarážal na to, aby som sa ..
"Počkaj. Čo tým chceš naznačiť? Snad nechceš aby som sa ...?" Namiesto odpovede však mlčal. V tej chvíli mi hneď bolo jasné, prečo prišiel. Čo odo mňa chcú. O čom im ide.
"No tak na to zabudni! Už som riskovala kvôli vám veľa. Kvôli nemu. Ja sa k vám nevrátim za žiadnu cenu, to radšej budem na tých zazobancov sama." Zavrčala som podráždene a prebodla ho naštvaným pohľadom. Eliot si prehrabol vlasy a povzdychol si. Zrejme túto reakciu aj očakával, no teraz sa s ňou bude musieť on aj Wilson zmieriť.
"Pozri. Neprosím ťa o to. Ani ja, ani Noah. Nikto z nás. Je to len na tebe. Ako prvé čo povedal Noah keď sa to dozvedel, bolo tvoje meno. Všetci dobre vieme aká si dôležitá, čo všetko dokážeš. No rovnako vieme všetci aj to, že to sama nezvládneš. Nemáš šancu a ty to dobre vieš. Pozri. Nie je to prosba ale návrh. Akonáhle by sme sa opäť spojili, mohli by sme ich doraziť už úplne. A potom, akonáhle všetko vide, sa naše cesty opäť rozdelia. Aspoň tak to povedal Noah. Nejde o nič iné ako o spoločné spiknutie a spoločnú pomstu." Skôr než som si stihla spracovať všetky jeho slová ma obišiel, no pri dverách sa na mňa ešte otočil, a dodal.
"Nechaj si to premyslieť. No nepremýšľaj dlho, mohlo by byť už neskoro." Po týchto slovách sa otočil, a definitívne opustil môj dom.
Mierne prekvapená som sa posadila a premietla si všetky jeho slová. Ako bonus, som k tomu pridala aj všetky spomienky z minulosti. Všetky naše spoločné pomsty, spiknutia, dni strávené spolu, moje začiatky v mafii, všetky nepriateľské tváre, úplne všetko.
Nevedela som ako sa rozhodnúť. Prijať to alebo nie? Na druhú stranu mal Eliot pravdu. Sama to nezvládnem. Nemám šancu. No keby sme sa spojili ako pred rokmi, mali by sme aspoň malú šancu žeby sme to zvládli, a tentokrát sa ich možnože zbavili už nadobro.
No zas fakt žeby som sa k nim vrátila a trávila s nimi čas, aj to iba kvôli pomste, mi moc po chuti neprišiel. Obávala som sa toho, čo všetko by sa medzi mnou a Noahom stalo. Vedela som že by to len pri rečiach o plánoch a pomste nezostalo. A to som nemohla dovoliť.
Či chcem či nie, moc na výber nemám. Aj keď som vedela že to budem neskôr ľutovať, musela som sa rozhodnúť tak, ako mi hovorilo srdce. No ešte predtým než do toho všetkého opäť stúpim, sa musím nutne stretnúť s Lianou.
___
"Počkať. To akože myslíš vážne? Bože Ash zbláznila si sa? Zabudla si na to, čo všetko ti urobil?" Vedela som že to Lia nezoberie dobre, no musela som jej to povedať. Bola to moja najlepšia kamarátka a či som chcela alebo nie, mala právo to vedieť.
"Samozrejme že nezabudla. Veľmi dobre obe vieme, čo všetko sa stalo Lia ale musíš ma pochopiť. Tu nejde len oňho, o nich. Tu ide aj o mňa. Pomaly ale isto ma minulosť dobieha a ja to nemôžem nechať len tak." Vlastne, nebyť Eliota s Noahom ani sa to nedozviem, a o pár dní by som ležala niekde ubodaná k smrti.
"No a ... a čo ja?! A škola?" Spýtala sa vystrašene a zadívala sa na mňa so smútkom v očiach. Na toto som však akosi nemyslela, hups.
"Pozri. Škola je to posledné čo ma zaujíma, to ešte preberiem s nimi. No a ty? To naozaj neviem Lia. No nášmu kamarátstvu a stretávaniu sa nik nezabráni, to ti sľubujem. Nech sa stane čokoľvek, vždy budem s tebou." Venovala som Lii jeden povzbudivý úsmev.
Úsmev mi opätovala, no vedela som že to nebol úprimný úsmev. Vedela som, že jej práve do úsmevu nie je. Komu by bolo, však?
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Tak fajn. Nemôžem ti vtom brániť, no sľúb mi že budeš neustále opatrná a budeš mať oči na stopkách." Povedala po chvíli Lia, aj keď nie veľmi nadšene. Usmiala som sa na ňu a stiahla ju do objatia, ktoré mi opätovala.
"Neboj sa. Budem si dávať pozor. Aj na teba." Aj keď som jej nevidela do tváre, vedela som že sa usmieva. Vedela som že ju moje slová aspoň trochu upokojili.
No nevedela som že to čo som jej povedala, naberie o pár dní úplne iné obrátky.
