Naničhodník

2•

Crrrrrn
Ozvalo sa po celej škole zvonenie, ktoré ukončilo moju útrapu.

Schytila som učebnice a hodila ich do tašky. Z triedy som vybehla ako prvá. Namierila som si to rovno ku skrinkám. Mala som číslo 7, čiže som bola celkom ďaleko od ostatných. Vytiahla som kľúčik od skrinky v pláne otvoriť ju no nieča ruka ma zastavila. Nechápavo som sa obzrela a videla chlapca s tmavo hnedými vlasmy a gaštanovým očami . Hovorím nebol na zahodenie . Čumela som po ňom ako po poslednom kúsku čokolády . Na to sa len usmial prepaľujúc ma pohľadom .
,, Sorry nechcel som ťa vystrašiť chcel som, sa predstaviť som Alex." Nervózne sa poškriabal na zátylku . Istým spôsobom to bolo roztomilé. Nasadila som jemný úsmev a odpovedala ,, Paulína ale, volaj ma Paja." On sa uškeril.. skoro som sa roztopila išla na mňa červeň bože, len to nie . Najhoršie bolo že bol asi o dve hlavy vyšší takže to bolo dosť nepríjemne. Chcel niečo povedať no v tom naňho zakričala skupina chalanov. ,, Hej zase balýš dievčatá teba to nikdy neomrzí !'' zakričal chalan v tmavšej pokoške. Ľudia kebyže môžem pomocou čiernej mágie sa premiestnim do mojej teplej, pohodlnej postele. Lenže toto je realita. Nemo som stála a nič nehovorila na prvý deň toho na mňa bolo veľa. ,,Tak nabudúce." žmurkol Alex a hnal sa za tou skupinou chalanov. Hneď na moje šťastie doslova pricválala Lula (:'DDD ) . ,,Btw Paja ty si sa rozprávala s Alexom ?!" Vyhŕkla na mňa akokeby jej išlo o život. ,,Áno a čo ako." Poviem kľudne . ,,Vieš každá škola ma takých tých fuckboyov( xddd ) tak dovolím ti ich predstaviť." Tohoto som sa bála fakt že, bála. Keď sa ona rozkecá nezastaví ju nik . ,,No počúvam." .___.
,,Mno takže tam to bol Alex čo určite vieš
( ͡° ͜ʖ ͡°) potom tam je Eren neviem prečo má také meno ale má rodinu v Kóreí a je dosť obľúbený potom tam ten je Mišo a Hmm chýba Hugo a Domčo." Ja som len znudene pozerala chlapci ma nejak nezaujímajú ale nájdu sa aj výnimky. ,, No a aby som nezabudla všetci sú futbalisti." Žmurkla na mňa vyzeralo to strašne vtipno. Zadržiavala som smiech ale bohužiaľ začali sme sa obe smiať ako postihnuté.

Keď zazvonilo na poslednú hodinu išly sme s Lulou KONEČNE na obed. Totiž zabudla som si desiatu ale tá Lulina spolusediaca sa nadomnou zlutovala a podelila sa. Jasné že Lucia zo seba vypotila zase nejakú smiešnu poznámku ale to som sa časom už naučila ignorovať. Keď sme už konečne dorazili niekto mi silno trhol hlavou a otočil asi o 365 stupňov. No jasné že to urobila Lucia kto iný .. začala nebezpečne ukazovať prstom cez celú jedáleň akokeby tu nik nebol . ,, Aha tam je Domčo a Hugo!" Začala zbesilo hovoriť. Keď som sa pozrela tým smerom nemohla som uveriť na koho sa pozerám sedel tam chlapec s jemno ryšavými vlasmy a tmavými očami. ,,Hej zteká ti slyna Paulína." Povedala posmešne Lucia. Ja som sa s poker facom pozrela na ňu . Videla som iba jej široký úsmev ktorý každého rozosmeje. Išly sme si sadnúť Lucia navrhla čo najďalej od nich keďže ona je docela hanblivá no ja by som si kľudne sadla aj k nemu. Nakoniec som ju ukecala hneď vedľa nich ona sa šla rozsypať no ja som sa iba smiala na jej reakcii. Keď sme si tam teda sadli nemohla som spustiť oči z toho ryšaveho chlapca . Totiž mám strašnú úchylku na ryšavých. Začala som pomaly jesť no to čo som mala na tácke ako jedlo nevyzeralo. Zatiaľ čo Lula to do seba pučila akokeby nejedla snáď týždeň musela som sa nad ňov uchechtať čo zapríčinilo pozornosť s vedľajšieho stola. Ani neviete ako som sa cítila trápno keď ma všetci prepaľovali pohľadom. Teda okrem Alexa ten sa stále usmieval. Najviac ma vzal ten chladný pohľad toto ryšavého chlapca začala som sa cítiť úzko pretože to mna nespúšťal oči no Lula si to nejakým zázrakom to napätie všimla a zachránila negatívnu situáciu. ,, No ako vidím už sme dojedli tak poďme odniesť Paja." Ja som sa na ňu vďačne pozrela a šla ten hnus odniesť. Ešte keď sme vychádzali z jedálne ma Lula zastavila . ,, Paja viem že vyzerajú v pohode ale radím ti nezapleť sa s nimi." Nechápavo som pozerala . ,, Btw prečo?"
,,Viem že navonok sú pekný ale vznútra sú prehnitý ako moja 7 dňová desiata v taške čo mi hovorí že by som ju už mohla vybrať." Ako na povel sa rozosmejeme. Ale stále som mala túto vetu vyrytú v hlave •navonok pekný z vnútra prehnitý •